Štít

Pozorujem malé čiastočky ničoho. Vznášajú sa na strop a rušia pavúky. Možno je im smutno a potrebujú spoločnosť. Stále si však hovorím, akú?

Štít proti zombíkom som ešte nepoužil, ale možno bude dosti účinný. Ale aj on sa o chvíľu zničí. 

Tvoj štít ale stále drží. Držíš ho nado mnou ako Damoklov meč. Je to dvojsečná zbraň. Na jednu stranu hreje, na druhú chladí. Ale viem, že je to všetko z lásky.

Občas by som chcel vrátiť čas. Aby sa niečo zmenilo. Aby som ja mohol niečo zmeniť. Ale čo môžem meniť, ako nejaké decko? Čo sa dá, nenarodiť? Ževraj si to človek vyberie sám, kam sa narodí. Skúška ohňom. Von je už dávno krásne a slniečko svieti. Mal by som spať. Stále však musím premýšľať. Na šnúre sa mi hojdá prádlo voňavé z detergentu. For men. Vonia fakt pekne. 

Keby aj ten život tak nádherne rozvoniaval. 

Chcel som niečo písať, ale ostal som ... 

Nikde.

Mám toho toľko čo napísať, nejak mi to nejde.

Aha, bavili sme sa o tom štíte.

Chcel som ti niečo povedať. Vlastne... napísať. Lebo hovoriť neviem. Aj keď vieš, že ťa mám rád. Nadovšetko na svete. Napíšem ti iba toľko:

"Prečo si stále neobsadil tú pílu?"

"Jaj... a však ja o nej viem, ja ťa iba skúšam."

"Povedz maslo."

"Maslo - bodaj by ťa pľaslo!"

"Máš za uchom báger."

Preklínam dni, kedy som si o tebe myslel niečo zlé. To dospievanie. Preklínam dni, kedy si mi poriadne nedal po papuli, keď som bol už, ževraj, svojprávny, ale stále som robil maximálne pičoviny. Ty si vedel, že máš pravdu, lebo sám si sa poučil z vlastných chýb a nechcel si, aby som robil tie isté. Žiaľ, niektoré veci sa dedia, je mi ľúto. Ja som sa tiež musel popáliť a siahnuť si trošku nižšie od štandardu. Najskôr mi to bolo jedno, ale postupom času som si uvedomil, že nechcem byť nejaká úbohá socka.

Mám tú krásnu vidinu. To slnko v nej stále je! Konečne nemám pred otvorenými očami čiernotu. Temnú a hnusnú. Potrebujem krídla. Krídla niekoho, kto mi povie, aby som nerobil pičoviny. Krídla niekoho, kvôli komu vlastne žijem. Potrebujem víriť ten prach, ktorý odháňa pavúkov, aby nebolo smutno. 

A Biolit. Ja sa tých vecí totiž bojím.

Potrebujem klavírne tóny, ktoré zaženú strach a prinesú nádhernú vlnu melanchólie. Potrebujem sladkosti, ktoré sa rozpúšťajú v hube pri večernom posedení pri pivku. Potrebujem vyhrešiť, ak niečo spravím zle. Potrebujem s niekým pokecať, ak mám nedeľňajšiu depresiu (ktorú mávam furt, ako každý človek). Potrebujem úsmev, ktorý vyčarím povedanou hlúposťou do vetra. 

Potrebujem štít, lebo sám som bezbranný. Sám upadám do hĺbky, z ktorej niet úniku. Moja hlava je nad moju hlavu a ja ju sám neviem dať dokopy. Je tam niečo hrozné a sídli tam čosi, čo neviem ovládať. Horšie je, keď to ovládne mňa. Vtedy si neviem pomôcť.

Jo... lieky držia, ale na akú chvíľu?