„Neviete, čo to znamená a asi to ani
nikdy nepochopíte.“
***
Prešiel si ohňom.
Doslova, aj nie.
Cez oblohu prúdili
neveľké biele mráčiky a on držal v ruke poslednú cigaretu. Trošku ho
to mrzelo, bola posledná a nemohol s tým nič urobiť. Mal pocit, že
o chvíľu vyfajčí aj filter, ale k takýmto výkonom sa na konci svojej
cesty znižovať nechcel. Musí si utrieť krv a vyraziť.
Bolo totiž pred výplatou.
Nemal peniaze na
novú škatuľku. Nie že by zarábal. Ale jeho rodičia áno. Občas mu niečo dali, to
nemôže poprieť, avšak väčšinu z vreckového minul na alkohol
a cigarety. Mal podivný životný štýl. O tom však mnohí nevedeli. Lebo
ho nepoznali.
A spoznať nechceli.
Život sa stále točí
iba okolo jedinej veci – prežitie. Je to veľmi klišé téma z pohľadu
stroskotanej a nechcenej osoby. Každý takýto jedinec to však ale prežíva
na vlastnej koži a vie o tom povedať svoje. Veľmi nepekné veci plné
zármutku a prifarbené tlmenou a ťažkou šeďou skúseností. Veľa
zlomených ľudí sa k tejto problematike stavia záhadným štýlom
samovražedníkov. Aspoň v tomto sa od nich odlišoval.
On chcel prežiť.
Odjakživa bol
klasickým príkladom dieťaťa, ktoré bude mať v budúcnosti problémy.
Utiahnuté, príliš zamyslené, samotárske a až veľmi vyspelé na svoj vek.
V hlave nádherný vlastný svet, ktorý nebol o nič menší ako mesto,
v ktorom vyrastal. Každá postava mala svoj príbeh, vzhľad a charakter
a on to všetko ovládal. Bol v podstate ako producent. Režíroval si
vlastný film, v ktorom vystupoval aj on, ale aj mnohí okolo neho (a ani
o tom nevedeli). Prezrádzať to takto verejne je možno trošku hlúpe, hlavne
iným ľuďom to môže znieť nevyspelo, ale aj po toľkých rokoch si držal
v hlave mnohé príbehy, ktoré sa menili iba vývojom budúcnosti. Minulosť
ostávala rovnaká.
A jej pánom bol on.
Prognóza budúcej
obete šikany ostala a držala sa ho dlhé roky. Základná sa javila celkom
nevinne – malé deti sú síce najväčší ničitelia zdravej ľudskej psychiky
a tyrani horší ako najväčší krutovládci planéty, avšak v jeho prípade
to boli iba jemné postrkovačky a odstrkovačky od kolektívu, ktoré si
nebral k srdcu. Keďže nikdy nechcel byť jeho členom. Postupom času sa až
nápadne začal odkláňať od svojich rovesníkov, lebo neriešil klasické
predpubertálne reči, čo spôsobilo pritvrdenie v posledných troch ročníkoch
základnej školy. Z toho sa stával ešte utiahnutejším a zádumčivejším,
čo viedlo k zvýšenému premýšľaniu nad zmyslom zmyslu a takmer úplnému
odtrhnutia sa od reality. Do nej bol návrat, samozrejme, veľmi ťažký, čo mu
privádzalo menšie ataky depresívnych stavov. S odreným xichtom sa však
dopracoval na strednú, kde ho spolužiaci po čase úplne znenávideli.
Ktovie prečo.
Možno im vadilo, že
chodí zahalený v čiernom.
Možno im prekážalo,
že nepotrebuje byť členom ich chlapčenskej sexistickej debaty.
A možno ho
neznášali iba za to, že bol človek ako individuálny a samostatný tvor,
a oni mu jednoducho nerozumeli.
