utorok 5. júna 2018

Mám plán


mám plán
že keď to všetko skončí
už sa nikdy nezobudím.

už som ho videl
ten povestný tunel
jazdím ním každý deň
ale neviem
čo je na konci.

tancujem
ako artista nad priepasťou
ktorá sa mi vznáša nad hlavou.

mám plán
že keď to všetko skončí
ja tu už dávno nebudem.

utorok 20. februára 2018

Ona je ružová, ja som o odtieň tmavší

Dostal som inšpiráciu na písanie, pretože som si prečítal dva články na tomto blogu. Píše ho moja bývalá spolužiačka z výšky, ktorá mala toľko duchaprítomnosti (ako ešte pár ľudí s ňou) a nevysrali sa na to pol roka pred bakalárom. Teraz rieši diplomku. Je to zaujímavé, fandím jej. 
No a ide vlastne iba o to, že píše veľmi roztomilo a pozitívne (a áno, jej obľúbené slovo je masaker, to si pamätám, ešte mi znie v hlave jej hlas pri tom, čo to vyslovuje sediac na chodbe pred 325kou). Tak som sa zamyslel nad tým, či tie moje čmáranice nevyznievajú až príliš... tmavo. Morbídne. Depresívne. A vôbec, či som sem niekedy napísal taký echt dobre naladený článok o tom, aký je život krásny, aj keď nie vždy nám vyjde v ústrety a že žiť sa vlastne oplatí.
Aby sme uviedli veci na pravú mieru, ja mám život rád. Je tu veľa vecí, ktoré by som nechcel opustiť, a i keď sú niektoré moje články priamym vyjadrením potreby spáchať samovraždu, sú to iba dočasné stavy mojej mysle. Mám rád svoju knihu, klavír, foťáky, rád sa prechádzam v prírode a rád chodím chľastať, tak prečo by som to mal všetko zahodiť? Dokonca chodím aj rád do práce, lebo ma baví (no pochváľte sa, koľkých z vás práca baví?! Takých ľudí je na svete málo, tak vám treba). Podal som si prihlášku na výšku, opäť, a stane sa zo mňa mladý a úspešný človek. ... ktorý má síce svoje temné stránky a nezvládateľné myšlienky, ale i tak je tu vlastne celkom rád. 

štvrtok 18. januára 2018

"Bolí to?"

„Neviete, čo to znamená a asi to ani nikdy nepochopíte.“


***


            Prešiel si ohňom.
Doslova, aj nie.

Cez oblohu prúdili neveľké biele mráčiky a on držal v ruke poslednú cigaretu. Trošku ho to mrzelo, bola posledná a nemohol s tým nič urobiť. Mal pocit, že o chvíľu vyfajčí aj filter, ale k takýmto výkonom sa na konci svojej cesty znižovať nechcel. Musí si utrieť krv a vyraziť.
            Bolo totiž pred výplatou.
Nemal peniaze na novú škatuľku. Nie že by zarábal. Ale jeho rodičia áno. Občas mu niečo dali, to nemôže poprieť, avšak väčšinu z vreckového minul na alkohol a cigarety. Mal podivný životný štýl. O tom však mnohí nevedeli. Lebo ho nepoznali.
            A spoznať nechceli.

Život sa stále točí iba okolo jedinej veci – prežitie. Je to veľmi klišé téma z pohľadu stroskotanej a nechcenej osoby. Každý takýto jedinec to však ale prežíva na vlastnej koži a vie o tom povedať svoje. Veľmi nepekné veci plné zármutku a prifarbené tlmenou a ťažkou šeďou skúseností. Veľa zlomených ľudí sa k tejto problematike stavia záhadným štýlom samovražedníkov. Aspoň v tomto sa od nich odlišoval.
            On chcel prežiť.

Odjakživa bol klasickým príkladom dieťaťa, ktoré bude mať v budúcnosti problémy. Utiahnuté, príliš zamyslené, samotárske a až veľmi vyspelé na svoj vek. V hlave nádherný vlastný svet, ktorý nebol o nič menší ako mesto, v ktorom vyrastal. Každá postava mala svoj príbeh, vzhľad a charakter a on to všetko ovládal. Bol v podstate ako producent. Režíroval si vlastný film, v ktorom vystupoval aj on, ale aj mnohí okolo neho (a ani o tom nevedeli). Prezrádzať to takto verejne je možno trošku hlúpe, hlavne iným ľuďom to môže znieť nevyspelo, ale aj po toľkých rokoch si držal v hlave mnohé príbehy, ktoré sa menili iba vývojom budúcnosti. Minulosť ostávala rovnaká.
            A jej pánom bol on.
Prognóza budúcej obete šikany ostala a držala sa ho dlhé roky. Základná sa javila celkom nevinne – malé deti sú síce najväčší ničitelia zdravej ľudskej psychiky a tyrani horší ako najväčší krutovládci planéty, avšak v jeho prípade to boli iba jemné postrkovačky a odstrkovačky od kolektívu, ktoré si nebral k srdcu. Keďže nikdy nechcel byť jeho členom. Postupom času sa až nápadne začal odkláňať od svojich rovesníkov, lebo neriešil klasické predpubertálne reči, čo spôsobilo pritvrdenie v posledných troch ročníkoch základnej školy. Z toho sa stával ešte utiahnutejším a zádumčivejším, čo viedlo k zvýšenému premýšľaniu nad zmyslom zmyslu a takmer úplnému odtrhnutia sa od reality. Do nej bol návrat, samozrejme, veľmi ťažký, čo mu privádzalo menšie ataky depresívnych stavov. S odreným xichtom sa však dopracoval na strednú, kde ho spolužiaci po čase úplne znenávideli.
            Ktovie prečo.

Možno im vadilo, že chodí zahalený v čiernom.
Možno im prekážalo, že nepotrebuje byť členom ich chlapčenskej sexistickej debaty.
A možno ho neznášali iba za to, že bol človek ako individuálny a samostatný tvor, a oni mu jednoducho nerozumeli.

pondelok 15. januára 2018

Dr. Insomniac

Občas sa stane, že ešte chytím do ruky aj štetku a pretiahnem ju po výkrese... na surovca a bez lásky. Ako sa to zvykne so štetkami robiť. Potom z toho vznikne niečo takéto.
Časy, kedy som nemal lieky a na rannú som spal tak tri hodinky maximálne, aj keď som išiel spať o ôsmej (a vstávam o štvrtej). 


-36-

13.01.2018

-Vieš o tom, že väčšina umelcov bolo jebnutých?"
-No, hej."
-Tvoj mozog síce nevie pracovať úplne správne, ale tým ti otvorí ďalší vstup do tvojho, povedzme, podvedomia a môžeš vytvárať úplne úžasné veci."
-Len neviem, či je to prekliatie, alebo dar."
-Je to prekliaty dar."
-Tak to si teraz parádne zaklincoval, k tomu už fakt nemám čo dodať!"