-38-

 - To sú hádzacie disky?"
- všeobecný smiech - 
- Vieš čo, postav sa k tomu šporheltu ty!"

Paranoya

............

Haló, je tam niekto?

Niekto?

Čo aj vo mne uvidí človeka?

 

Diamanty sa trieštia

Z ich ohyzdného prachu iba cítim

Trpkú chuť ortuti

Asi horím

45 plus

A každý stojí a díva sa

 

V plameňoch uniká moje telo

Do miest, kde sa moje srdce ide zblázniť

Ani ten mop v reklame nemal toľko pohybov

Za sekundu

 

A stále sa nestíham čudovať

Koľkým existenciám na mne tak záleží

Že ich blesky z očí ma prebodnú ako šíp

O ktorom teraz píšem

Ja chcem radšej toho lukostrelca

Ako trpkosť celého sveta

...

..........

Haló?

 

 

Nemôžete sa starať sami o seba?

-37-

 Niekedy v priebehu roku 21

-Čoho sa obluda ako ty, môže báť?"
-Bojím sa tvojich démonov, Charlie. Nie démonov, ako stvorení. Ale tvojich vnútorných démonov. Neviem, ako ich skrotiť."
-Oni sú krotkí."
-To práveže nie. Cítim to a nechcem pomyslieť na chvíľu, kedy na teba zaútočia."

O perspektívnom čumení

 Od stredy na mňa ľudia pľujú písmená, ktoré asi ukradli z tajnej aztéckej abecedy. Vôbec im nerozumiem. Prechádzajú cezo mňa, ako hluchý vietor cez satén. Zvolil som taktiku prikyvovania. Ale keď som náhodou niečomu rozumel, tak som mohol nesúhlasiť. Občas sa to stalo. Tak sme to všetko úspešne vykomunikovali.

Aj dnes ide všetko okolo mňa. Nejak sa to leje a ja na sebe pozorujem pohyb, ale o pár minút vôbec neviem, čo som spravil ( „To ja som tam rozsvietil?“ „Charlie, ja som to nebol.“).

Videl som ľudí kráčať z vlaku a na vlak, z busu a do busu... mihali sa ako červíky v jablku, ostávalo po ich trase vákuum. Nemohol som pochopiť ich jednanie a koniec-koncov ani to svoje. Mám v sebe prázdnotu, ktorá sa rozpína. Tichý chaos a nadvládu dezorganizovaných útržkov myšlienok. Aj ony sa prepletajú ako červy, ale masívne a plné hnisu.

Behal som po dome ako ping-pongová loptička, ktorá sa odráža a naberá rôzne smery. Nevedel som, čo som vlastne chcel. Bolo ťažké na to prísť, aj keď to bola banalita (napríklad poliať kvety). Pripadám si, že sem nepatrím. Nikde nepatrím. Neviem, čo mám robiť a ako sa správať. Je to tu všetko strašne cudzie... útulné a teplé, ale stále mi je zima. Nemôžem si vyzliecť kabát. Je to za sklom. Aj farby sú skosené.

Asi hodinu som sedel na stoličke a čumel do okna. Nie von z okna, ale priamo na rám okna. Nina chvíľu čumela so mnou, ale ona z okna. Už chápem mačky. Toto som vlastne robil takmer tri dni. Čumel som. Občas som si pospal. Niekedy prišla križiacka výprava s jedlom, alebo mi brala krv. Niekedy sa zas čosi pýtali a ja som skrátka hýbal hlavou. Potom som zas čumel. V podstate je to zábava. Sedieť, alebo ležať a čumieť. A keď ma to po dvoch hodinách prestalo baviť, tak som sa otočil a čumel som na iné miesto.

Dnes už čumila nechceli, tak ma poslali domov. Vraj apatickí čumili sú v cajku. Tak som šiel. Zelený náramok som si nechal, ale kanylu som prosil vytiahnuť.

Do ďalšej návštevy by sa mi mohla z nej zapáliť žila.

Probuzení

 Fajn, žijem v Jihomoravskom kraji, správne povedané, ale stále bleptám po slovensky. S hocikým. Občas poviem "Naschle" - to teda hovorím často v obchodoch, možno na "Dovi" by nereagovali... ale to je jedno. Jednoducho som napísal svoju prvú báseň po česky. 

Možno nie som až taký dement, aby v tých pár slovách boli nejaké chyby... ale človek nikdy nevie. 

____________________________________

"Píčo, to je tak na epilepsii!" 
Řekla něžně a vlila do sebe
dalšího panáka vodky.

Co s ní?

Je to princezna
Večírková paní a hlavně
Pokojská.
Za láhev Stoličné
Karel to myslel poněkud jinak
Ale přesto by mi dala
Úplně všecko

Vypnul jsem to

"Co děláš, píčo? Stydíš se, nebo co?"
Ano, stydím za tebe
holka
Rožnutí je sebevražda a proto jen
Otevírám okno a křičím

Proč?