utorok 6. novembra 2018

Chcel by som...


Chcel by som vedieť, ako premýšľajú... ľudia.
Ktorí sa ráno prebudia.
Ktorí idú do práce.
Ktorí majú super kolegov a pokecajú si s nimi.
Ktorí idú po práci na pivko. S kamarátmi, alebo kľudne aj kolegami. Pretože spolu vedia dobre vychádzať.
Ktorí si platia byt, či majú dom.
Ktorí chodia nakupovať potraviny a varia.
Ktorí nepohrdnú dobrou knižkou či filmom.
Ktorí...
Ktorí sú ako ja...
Ibaže bez dotieravých samovražedných myšlienok, ktoré nejdú zmazať a vymazať. Dobiedzajú ako osy na splesnivenej marhuli. Nedajú spať. Sú tu vždy, keď ich netreba. Bodajú, trýznia... a človek sa im chce ubrániť, ale občas to nejde.
Ktorí sú ako ja, iba bez diagnózy eF.

streda 17. októbra 2018

Stále

Svet sa točí. Rovnako. Možno rýchlejšie, inokedy spomalí.
A tráva rastie. Rovnako. Možno zelenšia, inokedy potmavnutá, suchá.
Občas vidieť kravy, ako sa pasú. Ale mlieko v obchode okolo mlieka ani nechodilo. A ľudia sa neprestávajú čudovať, prečo je prudký vzrast alergií, intolerancií a rakovín. 
Kedysi sme sa hrávali v kukurici, pšenici, žite. Dnes je to všetko toxické. Netreba ani atomovku a človek sa bojí dotknúť niečoho živého. Čo živo vyzerá, ale vo vnútri umiera. 
Mamičky zakazujú svojim deťom jesť niečo, čo im spadlo na zem. Kedysi sme žuvali plastelínu, sivú ako terajšia obloha. S prímesou vlasov. Kedysi sme sa nebáli mať rozbité kolená a nebáli sme sa ležať v tráve. Dnes by sme prišli minimálne s leukémiou a ovešaní kliešťami ako ozdoby na vianočnom stromčeku.
A svet sa točí.
Ľudia robia tie isté veci už po tisícročia. Dostávajú ale úplne iné sračky na raňajky, obed, či večeru. Vešajú prádlo, klebetia (dnes už iba cez ajfóny a mesendžer), ukazujú prstom. 
Kedysi občas zavládol mor, ktorý doniesli krysy v nedoriešenej kanálovej sústave v Anglicku. Umierali tisíce. Dnes umierame v civilizovanom svete na pesticídy. Denno-denne dostávame dávku žiarenia. Odvšadiaľ. Lúče wifiny nás skenujú ako v nemocnici pri RTG pľúc. Za oknami hučia mikrovlnky. "Cink. Vaše ozářené jídlo je hotové." Dobrú chuť. 
Možno o chvíľu sa na všetko vyserú a v putykách bude pivo v plaste. Je jednoduchšie zahodiť pohár, ako ho umyť. Možno o chvíľu sa deti budú hrať na skládkach, ktoré ani po storočia príroda nerozloží. Možno o chvíľu sa nebudú musieť hrať na vojakov, lebo z nich vojaci budú. Ako Volkssturm, ibaže oveľa tragickejší. 
Svet sa točí a my s ním. Zatočení vo vlastnej bubline v bubline sveta. Putujeme vedľa seba ako mikroskopické kružnice. 
A svet sa neprestane točiť... pokiaľ ho jedného dňa nezastavíme.

štvrtok 4. októbra 2018

Jesenná



Na stromoch vidím usadenú
farebnú melanchóliu
listy plačú
potichu.

Po tichu vždy nasleduje
krik
ktorý môžu počuť
iba gaštanové zvieratká
a ty.

Ešte raz sa pozriem
na maľovanú brečku.
Pozorujem ťa
a ty
ležíš s iným.

nedeľa 12. augusta 2018

Trhám

Trhám ti ruže.
Trhám ti kusy svojho svalstva.
Trhám ti kusy svojho srdca
Ktoré sú už aj tak na sračku
A to všetko
Kvôli tebe

To nie je vina
Budem ich trhať ďalej a rád
Iba pre teba
Moje  srdce vlastníš už pár rokov
Bije
V tvojich rukách
Iba nevieš, že ich nemôžeš moc stláčať
Bolí to
Bolí to strašne aj bez tvojho
Bezhraničného drvenia
Bolí to
Keď sa na teba pozerám a viem
Že do tvojho života dávno nepatrím
Som tam ako stolička s ostňami
Ktorú sme videli v múzeu mučiacich nástrojov
Dala si ju do kúta
A sediaci na nej som
Výlučne ja

Odtrhnem ti celú záhradu ruží
Alebo všelijakého iného kvetstva
Pre teba spravím všetko
To asi vieš,
ale si to nechceš priznať
Však ma poznáš nejaký ten piatok
Aj soboty
A pochmúrne nedele ležiac v posteli

Si pre mňa všetko...
A chcem len jediné - užívaj života a maj sa dobre
.... bezo mňa
... som ako odhodený tampón
... chvíľu plnil svoj účel a teraz
... je úplne na nič ...

Si moje všetko.

štvrtok 12. júla 2018

Štít

Pozorujem malé čiastočky ničoho. Vznášajú sa na strop a rušia pavúky. Možno je im smutno a potrebujú spoločnosť. Stále si však hovorím, akú?
Štít proti zombíkom som ešte nepoužil, ale možno bude dosti účinný. Ale aj on sa o chvíľu zničí. 
Tvoj štít ale stále drží. Držíš ho nado mnou ako Damoklov meč. Je to dvojsečná zbraň. Na jednu stranu hreje, na druhú chladí. Ale viem, že je to všetko z lásky.
Občas by som chcel vrátiť čas. Aby sa niečo zmenilo. Aby som ja mohol niečo zmeniť. Ale čo môžem meniť, ako nejaké decko? Čo sa dá, nenarodiť? Ževraj si to človek vyberie sám, kam sa narodí. Skúška ohňom. Von je už dávno krásne a slniečko svieti. Mal by som spať. Stále však musím premýšľať. Na šnúre sa mi hojdá prádlo voňavé z detergentu. For men. Vonia fakt pekne. 
Keby aj ten život tak nádherne rozvoniaval. 
Chcel som niečo písať, ale ostal som ... 
Nikde.
Mám toho toľko čo napísať, nejak mi to nejde.
Aha, bavili sme sa o tom štíte.
Chcel som ti niečo povedať. Vlastne... napísať. Lebo hovoriť neviem. Aj keď vieš, že ťa mám rád. Nadovšetko na svete. Napíšem ti iba toľko: