utorok, 6. júna 2017

streda, 26. apríla 2017

Kapitán Morgan

Pri vynútenom vypadnutí z baraku som na chvíľu zavítal do miestnej nonstopky, ktorá je od nás asi päť krokov a čakal som... (to je jedno). Tak som si čítal Rudolfa Fabryho, kruto som si robil do knihy osobné poznámky (a kúsky "poézie"), fajčil cigarety a pil už asi štvrté pivo. A pri pohľade na pútač na bieleho Kapitána Morgana som vymyslel túto pičovinu:


Aj biely rum má svojho kapitána
Na lodi do trpkej chuti zabudnutia
Zatočí kormidlom s miliardou ostrých výčnelkov
Ktoré ráno bodajú
Do hlavy

Aj biely rum má svojho kapitána
Má biele vlasy a bielu bradu
Alebo presvitá
Keď sa dívaš cez prázdny pohár
Túžby

Po čom túžiš?
Po kapitánovi so zásobou mora
Bez soli?
Tá zhorí v sekunde revu zapaľovača
A ostane tekutina orgazmu
Ktorý zabíja

Aj biely rum má svojho kapitána
Na vodách
Ktoré nikam nevedú

nedeľa, 23. apríla 2017

Tváriš sa oukej? (tvárim, ale nevydalo)

Niečo mi tu stále hovorí, že som na piču.
To niečo je asi nejaký vnútorný stav.
(hlas)
Lebo je tu ešte pár ľudí, ktorí ma možno potrebujú.
Ale ja neviem.

Vidím noty, ktoré znejú z krásnej a smutnej skladby. Vidím ľudí, ktorí nie sú krásny, ale sú ešte smutnejší ako tá skladba.
A to je najsmutnejšie.

Plačem, aj keď je to zbytočné. A vlastne už ani neviem prečo. Je tu toľko vecí na orosenie očí. Kiežby sa týkali iba politiky... (alebo boxu). Kiežby mohla tiecť krv z mojich rúk. Ach, som moc dobrý k tej práci. Proste nič zakázané! Žiadne otvorené rany.... môžem ťa jebať.

Občas si prajem jednoduchý život na Slovensku. Lieky - chlast - žiletka - lieky - chlast - žiletka - .,... mám pokračovať? Bolo to všetko primitívne ale oveľa menej stresové a smutné. Teda, ako sa to vezme. Bol som taký.... vyrovnanejší. Alebo ako to povedať. Zmierený s tým, že buď trafím, alebo nie.
A okrem očí otca mi to bolo jedno.
Kiežby som trafil.
Pekne...
Zvisle...
(aj tak som sa o to nepokúšal...)

Je tam klavír. A celá tá cesta domov, ktorá nebola rovná (ROVNÁ). Je tam človek, ktorý je zlomený veľmi škaredo a ja mu neviem pomôcť. Lebo neviem niekoho chytiť a objať ho, aj keď je to to najjednoduhšie riešenie. Bol tam, a aj tak som ušiel. Bol tam môj brat. Moja krv, ktorá ma vedela rozveseliť, aj keď som bol v piči. Pretože. Pretože si prežil (a vedel) viac, ako by od neho ktokoľvek čakal. Bol tam človek, ktorý nechcel byť sám.
Keď ostatní sa v sobotu zabávajú.
Bol tam kus môjho života. Nejaká energia, ktorá ma ťahala z postele z tých neliečených depresívnych sračiek, ktoré si človek nevie predstaviť
(a mávne nad nimi rukou, samozrejme).
Bol tam človek, ktorý má rovnaké jazvy, ako ja.
Bol tam ČLOVEK.

A dole kričia ľudia, myslia si, že šport je asi najväčšia starosť celej planéty.
Ach, zabrzdenci.
Skúste smrť.
Alebo bolesť jej podobnú.

Myslel som, že som apatik. No, som. Ale nie voči blízkym.
Najhoršie je to, že ak oni majú emóciu, tak ja ju (áno, hlavne tú negatívnu) precítim o 139% viacej. Možno. A možno nie. Človek vie cítiť aj bez toho, aby to dal poznať na fejsi.
A takí sme. A takí budeme.

Chýba mi krv.
Celozávodná dovolenka to spraví.
Dva týždne.
A nie, díky, antidepresíva už nebudem brať!

piatok, 17. marca 2017

Óda na krv

Óda na krv


cítim krv,  ktorá koluje mi v žilách
cítim krv, ktorá búcha na brány oslobodenia
cítim krv, tlačí sa von a je sympatická
tá krv, ktorá farbí všetko načerveno

Je krásnejšia, ako ty.
Bo ty si krv nemala.

Modrá.
Hovoril psychológ.
Nula.
Hovoril krvilóg.

Neviem, a je mi to jedno.
Moja krv je iba jedna
zahryzla sa čepel do vety
ostrá a krásna,
keď zrádza, spieva,
najtemnejšiu hymnu melódie ničoho
nedá sa to vysvetliť
som asi slabomyseľný

Ale i tak.

Milujem krv. 

štvrtok, 16. marca 2017

Pche

Zistil som, že človek, ktorý sa denne váži, je horší ako dvestovka plná fučka. ... alebo rovnako retardovaný. 
Posledné dni v práci som stál/sedel v boxe ako tučniak a celých ca sedem hodín som vážil. A vážil. A vážil. Už sa sám nikdy nechcem postaviť na váhu. 
Ale to je jedno. 

Brno je krásne mesto, to všetci vieme (som naň skrátka úchylný). Je tu toľko veľa možností, že človek nevie, kam skôr skočiť. Napríklad, dnes mi pod oknom hučal sfetovaný bohojebač a hlásal čosi o viere v Boha. Tak som si radšej pustil XIII. století - Antichrist a následne ich ďalšie skladby. Niektoré veci nerozdýcham, ako keď sa po nočnej zobudím a počujem zas a stále dokola opakujúci sa plejbekový šit, ktorý hrá ten tučný blb pod kostolom. Fakticky mu asi rozšírim repertoár. 
Ale inak spraviť si občas výlet do okolitých dedín nie je na škodu. Takto som si spravil minule celkom príjemný trip do Rosic u Brna, kde som si vyzdvihol od týpka veľkú poľnú. Skočil som na pivo a polohluchá ženská mi nechcela veriť, že na občianskom som naozaj ja. Je mi ľúto, že v pätnástich som vyzeral ako dement (ani dnes to nie je o nič lepšie, hlavne, keď sa mi vyhodil na hube opar... už však proti nemu bojujem). No a  pointa je tá, že som si potom spravil výlet asi cez celé Rosice na nádraží (ešteže je to dobre značené, inač by som sa asi stratil). Bol pekný deň, počkal som polhoďku na vlak, zapálil som si cigaretu a tak. A keď som vystúpil v Brne, nezdržal som sa a musel som spraviť fotku:


Áno, ako inak, než na polaroid. A je to katedrála sv. Petra a Pavla. 
Chcel som týmto článkom povedať iba to, že prekypujem divným šťastím, ktoré nie je chemického pôvodu... teda dúfam, v práci sa môžem nadýchať všemožných sračiek a ani o tom neviem, to je pravda. 
Takže život klape, som stále sám, čo je úplne super, práca ma baví, aj keď robím chyby, ktoré stoja firmu asi nemalé prachy... nevadí. 
Už som si vytlačil lístok na Luna Negra postapo festival v Španielsku, pôjdem taktiež na Junk, čo ma veľmi teší. Ale o tom po tom. 
Chcel by som sa zajtra dokopať k takej celkovej pohode a napísať aj niečo zmysluplnejšie, ako drísty, ktoré vám nič nehovoria. 

A vôbec, tento článok zaradím do fotografií.