utorok 20. februára 2018

Ona je ružová, ja som o odtieň tmavší

Dostal som inšpiráciu na písanie, pretože som si prečítal dva články na tomto blogu. Píše ho moja bývalá spolužiačka z výšky, ktorá mala toľko duchaprítomnosti (ako ešte pár ľudí s ňou) a nevysrali sa na to pol roka pred bakalárom. Teraz rieši diplomku. Je to zaujímavé, fandím jej. 
No a ide vlastne iba o to, že píše veľmi roztomilo a pozitívne (a áno, jej obľúbené slovo je masaker, to si pamätám, ešte mi znie v hlave jej hlas pri tom, čo to vyslovuje sediac na chodbe pred 325kou). Tak som sa zamyslel nad tým, či tie moje čmáranice nevyznievajú až príliš... tmavo. Morbídne. Depresívne. A vôbec, či som sem niekedy napísal taký echt dobre naladený článok o tom, aký je život krásny, aj keď nie vždy nám vyjde v ústrety a že žiť sa vlastne oplatí.
Aby sme uviedli veci na pravú mieru, ja mám život rád. Je tu veľa vecí, ktoré by som nechcel opustiť, a i keď sú niektoré moje články priamym vyjadrením potreby spáchať samovraždu, sú to iba dočasné stavy mojej mysle. Mám rád svoju knihu, klavír, foťáky, rád sa prechádzam v prírode a rád chodím chľastať, tak prečo by som to mal všetko zahodiť? Dokonca chodím aj rád do práce, lebo ma baví (no pochváľte sa, koľkých z vás práca baví?! Takých ľudí je na svete málo, tak vám treba). Podal som si prihlášku na výšku, opäť, a stane sa zo mňa mladý a úspešný človek. ... ktorý má síce svoje temné stránky a nezvládateľné myšlienky, ale i tak je tu vlastne celkom rád. 

štvrtok 18. januára 2018

"Bolí to?"

„Neviete, čo to znamená a asi to ani nikdy nepochopíte.“


***


            Prešiel si ohňom.
Doslova, aj nie.

Cez oblohu prúdili neveľké biele mráčiky a on držal v ruke poslednú cigaretu. Trošku ho to mrzelo, bola posledná a nemohol s tým nič urobiť. Mal pocit, že o chvíľu vyfajčí aj filter, ale k takýmto výkonom sa na konci svojej cesty znižovať nechcel. Musí si utrieť krv a vyraziť.
            Bolo totiž pred výplatou.
Nemal peniaze na novú škatuľku. Nie že by zarábal. Ale jeho rodičia áno. Občas mu niečo dali, to nemôže poprieť, avšak väčšinu z vreckového minul na alkohol a cigarety. Mal podivný životný štýl. O tom však mnohí nevedeli. Lebo ho nepoznali.
            A spoznať nechceli.

Život sa stále točí iba okolo jedinej veci – prežitie. Je to veľmi klišé téma z pohľadu stroskotanej a nechcenej osoby. Každý takýto jedinec to však ale prežíva na vlastnej koži a vie o tom povedať svoje. Veľmi nepekné veci plné zármutku a prifarbené tlmenou a ťažkou šeďou skúseností. Veľa zlomených ľudí sa k tejto problematike stavia záhadným štýlom samovražedníkov. Aspoň v tomto sa od nich odlišoval.
            On chcel prežiť.

Odjakživa bol klasickým príkladom dieťaťa, ktoré bude mať v budúcnosti problémy. Utiahnuté, príliš zamyslené, samotárske a až veľmi vyspelé na svoj vek. V hlave nádherný vlastný svet, ktorý nebol o nič menší ako mesto, v ktorom vyrastal. Každá postava mala svoj príbeh, vzhľad a charakter a on to všetko ovládal. Bol v podstate ako producent. Režíroval si vlastný film, v ktorom vystupoval aj on, ale aj mnohí okolo neho (a ani o tom nevedeli). Prezrádzať to takto verejne je možno trošku hlúpe, hlavne iným ľuďom to môže znieť nevyspelo, ale aj po toľkých rokoch si držal v hlave mnohé príbehy, ktoré sa menili iba vývojom budúcnosti. Minulosť ostávala rovnaká.
            A jej pánom bol on.
Prognóza budúcej obete šikany ostala a držala sa ho dlhé roky. Základná sa javila celkom nevinne – malé deti sú síce najväčší ničitelia zdravej ľudskej psychiky a tyrani horší ako najväčší krutovládci planéty, avšak v jeho prípade to boli iba jemné postrkovačky a odstrkovačky od kolektívu, ktoré si nebral k srdcu. Keďže nikdy nechcel byť jeho členom. Postupom času sa až nápadne začal odkláňať od svojich rovesníkov, lebo neriešil klasické predpubertálne reči, čo spôsobilo pritvrdenie v posledných troch ročníkoch základnej školy. Z toho sa stával ešte utiahnutejším a zádumčivejším, čo viedlo k zvýšenému premýšľaniu nad zmyslom zmyslu a takmer úplnému odtrhnutia sa od reality. Do nej bol návrat, samozrejme, veľmi ťažký, čo mu privádzalo menšie ataky depresívnych stavov. S odreným xichtom sa však dopracoval na strednú, kde ho spolužiaci po čase úplne znenávideli.
            Ktovie prečo.

Možno im vadilo, že chodí zahalený v čiernom.
Možno im prekážalo, že nepotrebuje byť členom ich chlapčenskej sexistickej debaty.
A možno ho neznášali iba za to, že bol človek ako individuálny a samostatný tvor, a oni mu jednoducho nerozumeli.

pondelok 15. januára 2018

Dr. Insomniac

Občas sa stane, že ešte chytím do ruky aj štetku a pretiahnem ju po výkrese... na surovca a bez lásky. Ako sa to zvykne so štetkami robiť. Potom z toho vznikne niečo takéto.
Časy, kedy som nemal lieky a na rannú som spal tak tri hodinky maximálne, aj keď som išiel spať o ôsmej (a vstávam o štvrtej). 


-36-

13.01.2018

-Vieš o tom, že väčšina umelcov bolo jebnutých?"
-No, hej."
-Tvoj mozog síce nevie pracovať úplne správne, ale tým ti otvorí ďalší vstup do tvojho, povedzme, podvedomia a môžeš vytvárať úplne úžasné veci."
-Len neviem, či je to prekliatie, alebo dar."
-Je to prekliaty dar."
-Tak to si teraz parádne zaklincoval, k tomu už fakt nemám čo dodať!"

utorok 26. decembra 2017

-35-

25.12.2017

-Cítim, ako levitujeme nad koľajnicami." 
-Stále sa ich držíme."
-Nie, my sme v rakete."
-Charlie, nepi to pivo."
-Čo sa ti nepáči? Že konečne hovorí sama za seba moja psychóza?"