Od stredy na mňa ľudia pľujú
písmená, ktoré asi ukradli z tajnej aztéckej abecedy. Vôbec im nerozumiem.
Prechádzajú cezo mňa, ako hluchý vietor cez satén. Zvolil som taktiku
prikyvovania. Ale keď som náhodou niečomu rozumel, tak som mohol nesúhlasiť.
Občas sa to stalo. Tak sme to všetko úspešne vykomunikovali.
Aj dnes ide všetko okolo mňa.
Nejak sa to leje a ja na sebe pozorujem pohyb, ale o pár minút vôbec
neviem, čo som spravil ( „To ja som tam rozsvietil?“ „Charlie, ja som to nebol.“).
Videl som ľudí kráčať
z vlaku a na vlak, z busu a do busu... mihali sa ako
červíky v jablku, ostávalo po ich trase vákuum. Nemohol som pochopiť ich
jednanie a koniec-koncov ani to svoje. Mám v sebe prázdnotu, ktorá sa
rozpína. Tichý chaos a nadvládu dezorganizovaných útržkov myšlienok. Aj
ony sa prepletajú ako červy, ale masívne a plné hnisu.
Behal som po dome ako
ping-pongová loptička, ktorá sa odráža a naberá rôzne smery. Nevedel som,
čo som vlastne chcel. Bolo ťažké na to prísť, aj keď to bola banalita
(napríklad poliať kvety). Pripadám si, že sem nepatrím. Nikde nepatrím. Neviem,
čo mám robiť a ako sa správať. Je to tu všetko strašne cudzie... útulné
a teplé, ale stále mi je zima. Nemôžem si vyzliecť kabát. Je to za sklom.
Aj farby sú skosené.
Asi hodinu som sedel na stoličke
a čumel do okna. Nie von z okna, ale priamo na rám okna. Nina chvíľu
čumela so mnou, ale ona z okna. Už chápem mačky. Toto som vlastne robil
takmer tri dni. Čumel som. Občas som si pospal. Niekedy prišla križiacka
výprava s jedlom, alebo mi brala krv. Niekedy sa zas čosi pýtali a ja
som skrátka hýbal hlavou. Potom som zas čumel. V podstate je to zábava.
Sedieť, alebo ležať a čumieť. A keď ma to po dvoch hodinách prestalo
baviť, tak som sa otočil a čumel som na iné miesto.
Dnes už čumila nechceli, tak ma
poslali domov. Vraj apatickí čumili sú v cajku. Tak som šiel. Zelený
náramok som si nechal, ale kanylu som prosil vytiahnuť.
Do ďalšej návštevy by sa mi mohla
z nej zapáliť žila.
