Svet sa točí. Rovnako. Možno rýchlejšie, inokedy spomalí.
A tráva rastie. Rovnako. Možno zelenšia, inokedy potmavnutá, suchá.
Občas vidieť kravy, ako sa pasú. Ale mlieko v obchode okolo mlieka ani nechodilo. A ľudia sa neprestávajú čudovať, prečo je prudký vzrast alergií, intolerancií a rakovín.
Kedysi sme sa hrávali v kukurici, pšenici, žite. Dnes je to všetko toxické. Netreba ani atomovku a človek sa bojí dotknúť niečoho živého. Čo živo vyzerá, ale vo vnútri umiera.
Mamičky zakazujú svojim deťom jesť niečo, čo im spadlo na zem. Kedysi sme žuvali plastelínu, sivú ako terajšia obloha. S prímesou vlasov. Kedysi sme sa nebáli mať rozbité kolená a nebáli sme sa ležať v tráve. Dnes by sme prišli minimálne s leukémiou a ovešaní kliešťami ako ozdoby na vianočnom stromčeku.
A svet sa točí.
Ľudia robia tie isté veci už po tisícročia. Dostávajú ale úplne iné sračky na raňajky, obed, či večeru. Vešajú prádlo, klebetia (dnes už iba cez ajfóny a mesendžer), ukazujú prstom.
Kedysi občas zavládol mor, ktorý doniesli krysy v nedoriešenej kanálovej sústave v Anglicku. Umierali tisíce. Dnes umierame v civilizovanom svete na pesticídy. Denno-denne dostávame dávku žiarenia. Odvšadiaľ. Lúče wifiny nás skenujú ako v nemocnici pri RTG pľúc. Za oknami hučia mikrovlnky. "Cink. Vaše ozářené jídlo je hotové." Dobrú chuť.
Možno o chvíľu sa na všetko vyserú a v putykách bude pivo v plaste. Je jednoduchšie zahodiť pohár, ako ho umyť. Možno o chvíľu sa deti budú hrať na skládkach, ktoré ani po storočia príroda nerozloží. Možno o chvíľu sa nebudú musieť hrať na vojakov, lebo z nich vojaci budú. Ako Volkssturm, ibaže oveľa tragickejší.
Svet sa točí a my s ním. Zatočení vo vlastnej bubline v bubline sveta. Putujeme vedľa seba ako mikroskopické kružnice.
A svet sa neprestane točiť... pokiaľ ho jedného dňa nezastavíme.
