"Bolí to?"

„Neviete, čo to znamená a asi to ani nikdy nepochopíte.“

***

            Prešiel si ohňom.

Doslova, aj nie.

Cez oblohu prúdili neveľké biele mráčiky a on držal v ruke poslednú cigaretu. Trošku ho to mrzelo, bola posledná a nemohol s tým nič urobiť. Mal pocit, že o chvíľu vyfajčí aj filter, ale k takýmto výkonom sa na konci svojej cesty znižovať nechcel. Musí si utrieť krv a vyraziť.

            Bolo totiž pred výplatou.

Nemal peniaze na novú škatuľku. Nie že by zarábal. Ale jeho rodičia áno. Občas mu niečo dali, to nemôže poprieť, avšak väčšinu z vreckového minul na alkohol a cigarety. Mal podivný životný štýl. O tom však mnohí nevedeli. Lebo ho nepoznali.

            A spoznať nechceli.

Život sa stále točí iba okolo jedinej veci – prežitie. Je to veľmi klišé téma z pohľadu stroskotanej a nechcenej osoby. Každý takýto jedinec to však ale prežíva na vlastnej koži a vie o tom povedať svoje. Veľmi nepekné veci plné zármutku a prifarbené tlmenou a ťažkou šeďou skúseností. Veľa zlomených ľudí sa k tejto problematike stavia záhadným štýlom samovražedníkov. Aspoň v tomto sa od nich odlišoval.

            On chcel prežiť.

Odjakživa bol klasickým príkladom dieťaťa, ktoré bude mať v budúcnosti problémy. Utiahnuté, príliš zamyslené, samotárske a až veľmi vyspelé na svoj vek. V hlave nádherný vlastný svet, ktorý nebol o nič menší ako mesto, v ktorom vyrastal. Každá postava mala svoj príbeh, vzhľad a charakter a on to všetko ovládal. Bol v podstate ako producent. Režíroval si vlastný film, v ktorom vystupoval aj on, ale aj mnohí okolo neho (a ani o tom nevedeli). Prezrádzať to takto verejne je možno trošku hlúpe, hlavne iným ľuďom to môže znieť nevyspelo, ale aj po toľkých rokoch si držal v hlave mnohé príbehy, ktoré sa menili iba vývojom budúcnosti. Minulosť ostávala rovnaká.

            A jej pánom bol on.

Prognóza budúcej obete šikany ostala a držala sa ho dlhé roky. Základná sa javila celkom nevinne – malé deti sú síce najväčší ničitelia zdravej ľudskej psychiky a tyrani horší ako najväčší krutovládci planéty, avšak v jeho prípade to boli iba jemné postrkovačky a odstrkovačky od kolektívu, ktoré si nebral k srdcu. Keďže nikdy nechcel byť jeho členom. Postupom času sa až nápadne začal odkláňať od svojich rovesníkov, lebo neriešil klasické predpubertálne reči, čo spôsobilo pritvrdenie v posledných troch ročníkoch základnej školy. Z toho sa stával ešte utiahnutejším a zádumčivejším, čo viedlo k zvýšenému premýšľaniu nad zmyslom zmyslu a takmer úplnému odtrhnutia sa od reality. Do nej bol návrat, samozrejme, veľmi ťažký, čo mu privádzalo menšie ataky depresívnych stavov. S odreným xichtom sa však dopracoval na strednú, kde ho spolužiaci po čase úplne znenávideli.

            Ktovie prečo.

Možno im vadilo, že chodí zahalený v čiernom.

Možno im prekážalo, že nepotrebuje byť členom ich chlapčenskej sexistickej debaty.

A možno ho neznášali iba za to, že bol človek ako individuálny a samostatný tvor, a oni mu jednoducho nerozumeli.

Domov, sladký domov.

Ani tam to nebolo príliš sladké.

            A možno o tom to všetko bolo.

Jedného dňa sa rozhodol.

Nevedel, či to bolo správne rozhodnutie, ale v tú chvíľu mu to pripadalo ako niečo životne dôležité. Ako posolstvo, ktoré keď nespraví, tak sa bude utápať v plameňoch sebadeštrukcie a nekonečných depresií.

Bolo takmer tak krásne, ako keď dofajčil poslednú cigaretu pred výplatou. Ibaže obloha nebola bledunko modrá, ale čierna. Lebo bola noc. Prišiel zo školy trošku neskôr. Opäť dostal po hube, nič nečakané. Zdržal sa a ešte stihol skočiť na pivo. Vtedy peniaze mal. Dal si jedno, dal si druhé. Okolo neho sa porozsádzali ľudia, ktorí nikdy neexistovali. Iba nech nie je sám. Aspoň na tých pár desiatok minút. Vďačne počúval ich debaty a v duchu im odpovedal. Nikdy nie nahlas. Nebol predsa magor. Viedol siahodlhé rozhovory, ktoré nikto nepočul. Každý okoloidúci iba videl podivína nad kríglom piva, ktorý takto dokáže sedieť dlhé hodiny. Sám. Ako nejaký autista pohodený do kúta. Ako niekto vo vlastnom svete. Keď už bol najvyšší čas, slušne zaplatil, nechal tringelt a pomalým krokom sa vybral peši domov. Nebolo to až tak ďaleko, takže nemusel voliť smrť v tlačenici MHDčky. Jeho kamaráti ho opustili, takže ostal úplne sám. Iba pár cvrčkov a vtákov, ktorým sa nechcelo spať (lebo istotne nemuseli vstávať do práce ani do školy) ho sprevádzalo s tichým šepotom svedkov. Bez slova sa všuchol do pivnice. Dom bol tichý a tmavý. Všetci asi spia. Na hodinky nehľadel, vedel, že musí byť čosi po jedenástej večer. O takomto čase už zvykli spať.

Najskôr siahol po jednom kanistri. Dbal na vybrané zápalné miesta, ako sú drevené doplnky, záclony a podobné vecičky, ktoré sa v domoch zvyčajne nachádzajú. Potom zobral zvyšné dva a vytrepal ich na poschodie. Tam bola jeho izba, izba rodičov, akýsi sklad (nikdy presne nevedel určiť, či je to knižnica s pracovňou, alebo proste iba skládka vecí) a kúpeľňa. Druhý kanister povylieval cez chodbu a svoju izbu, polku tretieho si nechal na kúpeľňu a so zvyšnou polovicou otvoril dvere do spálne.

Rozsvietil veľké svetlo. Všimol si pohyb v posteli, ale nezaregistroval, kto v nej leží. Presunul sa k letisku, kde začal zalievať budúce kvetiny smrti. Do uší sa mu dostalo pár divných slov, ale takisto, ako pohyb, ich neregistroval. Iba sa bez emócií rozohnal ťažkým kovovým kanistrom a zdroj slov na chvíľu utíšil. Potom si zatancoval danse macabre po miestnosti rodičov s poslednými zvyškami kvapaliny. Postavil sa k oknu a odhodil do priestoru niekoľko hromadne zapálených zápaliek.

            A čakal.

***

„A čo bolo potom?“

Chlapec sa nadýchol, akoby šiel niečo povedať. Chcel sa možno poškrabať, ale kvôli popáleninám druhého a tretieho stupňa bol pripútaný k lôžku, takže jeho pohyb bol značne obmedzený. Keď zistil, že má spútané ruky aj nohy, mykol iba ramenami. Zadíval sa kamsi do stropu, ale doktorka vedela, že to miesto v tomto svete neexistuje. Z jeho zahmlených očí a dlhého mlčania vydedukovala, že potom sa zobudil práve na tomto mieste.

S nebadaným pokývaním hlavy si čosi zapísala do papierov a venovala mu dlhý pohľad. O pár dní už bude ležať inde. Z JISky je pre neho vyhradená iba jedna jediná cesta, ktorá sa delí na dve odbočky. Ona to vedela presne. Bude nasledovať súd a na ňom sa rozhodne, po ktorej ceste sa vydá. Keď skúmala jeho obviazané popálené ruky a kus tváre (vedela, že maľby od ohňa sú ešte ďalej pod jeho oblečením), zamrazilo ju.

Napokon sa opýtala: „Bolí to?“

Chlapec sa na ňu nezúčastnene zadíval. Jeho oči nabrali divný tón. Už neboli zakalené, ale vyzerali až moc triezvo a vypúlene a dúhovky v nich doslova pulzovali.

„Prosím?“ opýtal sa až moc slušne na vraha.

„No, či ťa tie rany bolia.“

„Bolesť je úplne niečo iné. Zvyčajne to nebýva spálená ruka z plyňáku, alebo zlomené srdce po odvrhnutí láskou. Nie je to ani kopanec do gulí či nevydarené prijímačky na výšku. Mňa bolí mnoho vecí, ktoré tieto smiešne popáleniny prebíjajú. Bola to bolesť od nepochopenia, bolesť uzavretých duší a zavretých brán. Nikdy som nepremýšľal nad tým, že ma bolí rozbitá huba alebo rozbitá hlava, keď ma na strednej zmlátili ako najposlednejšieho žobráka. Skôr ma bolelo nepochopenie. Absolútne nikdy som neprišiel na to, prečo to tí ľudia robili. Bolel ma chlad, ktorý z nich vychádzal a ktorého som mal plný dom skrz mojich rodičov. Bolel ma pocit, že nikomu nestojím ani za slovo a to moje si nikdy nevypočuje. Trhalo ma zvnútra, keď som videl ľahostajné pohľady z útočných očí môjho otca prenesené do slov mojej matky a zatiahnuté do činov mojich spolužiakov. Pálilo ma veľa vecí, oheň to však nebol. Prístup k druhému, normálne medziľudské vzťahy a pochopenie iných názorov, či aspoň snaha o to. To už dávno neexistuje. Jediné, čo je spálené, je všetka empatia tohto sveta. Nepočuť hudbu, iba hluk hádok. Necítiť vôňu, iba smrad závisti. Je to až všetko príliš patetické, čo hovorím. Ale už fakticky neviem, ako to mám vnímať. Myslím, že ma bolel celý môj biedny život.“ venoval jej dlhý a skúmavý pohľad. Nad niečím premýšľal. Potom sa sám pre seba usmial a oči opäť vyvrátil do stropu. „Ale vám je to prd platné. Neviete, čo to znamená a asi to ani nikdy nepochopíte... inak by ste tu nesedeli.“

Doktorka sa začervenala a okamžite sklopila zrak. Takúto zvláštnu reakciu ešte u seba nezažila. Bola celkom prekvapená. Vedela však, prečo. Bolesť rán je oproti duševnej tak smiešne malá.

            Až zanedbateľná.