... moje myšlienky sú okolo mňa. Bijú sa ako v nejakej napoleonskej bitke tam nablízku. Strieľajú a vraždia, ale ja ich nepočujem. Počujem časť, ale nie tú podstatnú. Zakrývajú svoju podstatu ako plášť mníšky zahaľujúci jej postavu.
Sú rôznofarebné a som z toho slepý.
Sú zvučné a som z toho hluchý.
A sú občas krásne... ale iba pre mňa.
Cítim, že sú dávno mimo mňa. Nedokážem ich ovládať. Občas ovládnu ony mňa. A to potom dopadne zle. Napríklad sa tak nejak preberiem na JISke a nestíham sa čudovať. Vybavujem si posledné udalosti toho dňa a všetko bolo úplne v poriadku. A odrazu sedím na svojom matraci a berú ma sanitáci do nemocnice. JA NECHCEM! Ale musím. A ak sa chcete niekedy otráviť liekmi bez samovražedného úmyslu, tak to nerobte. Výplach žalúdka je úplne najhoršia vec na planéte. Fuj.
A psychiater, ktorý je celkom sympatický a v pohode chlapík, sa ma pýta to isté dokola.
Ja neviem ako sa mám. Stále rovnako, asi tak, ako sú Vaše otázky rovnaké. Tie ony myšlienky idú stále vôkol mňa a neviem ich ovládať. Občas ma ovládnu. Potom to je ale dosť zlé. Pre mňa.
Chcel som vidieť noty za znejúcimi reproduktormi, chcel som ovoňať pivo, ktoré inak smrdí svojou špecifickou vôňou. Nemôžem nič z toho. Iba si zas hodiť tabletky na spanie a na "urovnanie myšlienok"´, ktoré sú pokrivené jak sviň.
Chcel som ešte hrať karty, ale súperi išli domou spať. Chcel som toho toľko! Robiť si kostým, ktorý zas ostane zabudnutý, chcel som ničiť svoj deštrukčný denník, chcel som PREPISOVAŤ knihu, chcel som niečo. A zas je zo mňa nič. Zas som nula.
Môžem si jedine ubaliť cigaretu a dúfať, že zime nebudem stáť za toľko, aby ma obišla.
Chcel som sa v tomto živote niečoho dotknúť, ale bude to jedine moje hovno, čo chytím.
Neviem si to usporiadať a asi nebudem vedieť. Sú to takzvané hlasy, ktoré ma ovládajú. Ale ja nemám psychózu, ja nepočujem hlasy. Ja to viem pomenovať. Sú to stále moje myšlienky, ktoré ma ale nepustia k slovu.
Lebo mlčia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára