Niečo mi tu stále hovorí, že som na piču.
To niečo je asi nejaký vnútorný stav.
(hlas)
Lebo je tu ešte pár ľudí, ktorí ma možno potrebujú.
Ale ja neviem.
Vidím noty, ktoré znejú z krásnej a smutnej skladby. Vidím ľudí, ktorí nie sú krásny, ale sú ešte smutnejší ako tá skladba.
A to je najsmutnejšie.
Plačem, aj keď je to zbytočné. A vlastne už ani neviem prečo. Je tu toľko vecí na orosenie očí. Kiežby sa týkali iba politiky... (alebo boxu). Kiežby mohla tiecť krv z mojich rúk. Ach, som moc dobrý k tej práci. Proste nič zakázané! Žiadne otvorené rany.... môžem ťa jebať.
Občas si prajem jednoduchý život na Slovensku. Lieky - chlast - žiletka - lieky - chlast - žiletka - .,... mám pokračovať? Bolo to všetko primitívne ale oveľa menej stresové a smutné. Teda, ako sa to vezme. Bol som taký.... vyrovnanejší. Alebo ako to povedať. Zmierený s tým, že buď trafím, alebo nie.
A okrem očí otca mi to bolo jedno.
Kiežby som trafil.
Pekne...
Zvisle...
(aj tak som sa o to nepokúšal...)
Je tam klavír. A celá tá cesta domov, ktorá nebola rovná (ROVNÁ). Je tam človek, ktorý je zlomený veľmi škaredo a ja mu neviem pomôcť. Lebo neviem niekoho chytiť a objať ho, aj keď je to to najjednoduhšie riešenie. Bol tam, a aj tak som ušiel. Bol tam môj brat. Moja krv, ktorá ma vedela rozveseliť, aj keď som bol v piči. Pretože. Pretože si prežil (a vedel) viac, ako by od neho ktokoľvek čakal. Bol tam človek, ktorý nechcel byť sám.
Keď ostatní sa v sobotu zabávajú.
Bol tam kus môjho života. Nejaká energia, ktorá ma ťahala z postele z tých neliečených depresívnych sračiek, ktoré si človek nevie predstaviť
(a mávne nad nimi rukou, samozrejme).
Bol tam človek, ktorý má rovnaké jazvy, ako ja.
Bol tam ČLOVEK.
A dole kričia ľudia, myslia si, že šport je asi najväčšia starosť celej planéty.
Ach, zabrzdenci.
Skúste smrť.
Alebo bolesť jej podobnú.
Myslel som, že som apatik. No, som. Ale nie voči blízkym.
Najhoršie je to, že ak oni majú emóciu, tak ja ju (áno, hlavne tú negatívnu) precítim o 139% viacej. Možno. A možno nie. Človek vie cítiť aj bez toho, aby to dal poznať na fejsi.
A takí sme. A takí budeme.
Chýba mi krv.
Celozávodná dovolenka to spraví.
Dva týždne.
A nie, díky, antidepresíva už nebudem brať!
Mám pocit, že tvoje psaní je čím dál niternější a lepší. Sama bych se tak neodvážila psát, leda na papír a pak rychle roztrhat. Stydím se za sebe. Pořád se musím kontrolovat, aby něco nešlo ven. Aspoň, když píšu na web. Neznám tě, ale zdálo se mi o tobě v jednom snu, byl šílený, je to už dávno, sny se špatně popisují, končilo to dětmi za sklem v uličce, byly zlaté, děvky zdarma, co si každý mohl dovolit. Šli jsme ty jako dítě, já a můj muž. Řekla jsem ti nedotkni se toho skla, jinak se staneš jedním z nich. Pak si zmizel. Sen ale začínal přátelstvím dvou dětí tebe a mě v šílené době a v noci toulali jsme se každý se svým mixem léků a drog, cely svět byl obrácený na ruby, mluvili jsme spolu, ale jen obrovská plyšová dýně a okurka mohly ironicky komentovat zvrácenou dobu, události, kolem, pak jsme s lahvičkou drog museli ke komisi.
OdpovedaťOdstrániťTo je pekný sen, na ten by sa dala napísať nejaká dobrá poviedka.
Odstrániť