Vianočná

Haló pozemšťané! Jsem zelený kokot s bradavkou na hlavě! Opět po roce, jsou tu letní Vánoce! Rozdáváme tři miliony starých noutbuků! Tak na co ještě čekáš! 

...

No dobre, tak nič. Iba jedna malá poviedka. V Abdone bola téma "Rozbalím si to sám" - akože téma na vianočný čas a pod. Tak mi napadlo vytvoriť túto romantickú poviedku. A keďže zelený bradavkový kokot hovorí o letných Vianociach, tu ju máte.

_____________________________________________________

Všade navôkol bol sneh. Vločky sa vznášali ako najjemnejšie čiastočky éteria a vytvárali reťazce spletené do vzorcov DNA. Keď mi dopadli na nos, veľmi studenili. Bolo to celkom príjemné, také teplé studenenie, ktoré človek len tak vo svojom živote nezažije. Ibaže nedopadali iba na tvár, mal som nimi posiate celé telo.

Stál som v tričku s krátkym rukávom uprostred ulice a s úsmevom na tvári som sa díval do sivastej oblohy. Okolo mňa chodili uponáhľaní ľudia, vlastne ako každý iný deň. Niektorí klusali do práce, iní šprintovali do banky, aby im dom nezobral exekútor, tí menej náročnejší sa pofľakovali za školou. Sneh im pripadal taký obyčajný, normálny a vôbec ich nevzrušovalo, že o pár hodín budú môcť postaviť aj snehuliaka.

Na toho som sa tešil najviac.

Pripomínal mi chvíle, kedy ma otec vyhnal pred dom odhadzovať sneh z chodníka a s príjemným chrchľavým hlasom do mňa navrieskal: „Pokiaľ to neodhádžeš, nepustím ťa dnu!“ Keď padal sneh, akoby ho zhadzovali z vlečiek tatrovky, tak som sa dnu nedostal niekoľko hodín. A bola mi zima. Občas som rezignoval a staval snehuliaka. Nebola to ale priama rezignácia. Skĺbil som príjemné s užitočným, ako sa hovorí. Vytvoril som si malú guľu a kotúľal ju po príjazdovej ceste, ktorá stále zapadala novým snehom. Tým pádom som nemusel pracovať s lopatou, ale som sa v podstate hral.

Keď mi otec prišiel na to, ako s ním vybabrávam, chodil von so mnou a dohliadal, aby som poctivo makal.

Najlepšie ale bolo, keď som po namáhavej práci vybehol na jazero. Nachádzalo sa kúsok od nášho domu. V zime úplne celé zamrzlo. Chalani sa hrávali na odvážnych a skúšali ísť až do stredu. Raz sa ich aj niekoľko prepadlo. Potom sa ich kamaráti báli ísť ratovať, aby sa neprepadli s nimi. Ja som nebol hrdina. Radšej som sedel na brehu, na starom prevrátenom dube, a fajčil cigarety.

A sneh stále padal a padal. A ja by som si najradšej zapálil. Iba tie vločky by mi premočili tenký papierik a dostali sa až k tabaku (a ostatným svinstvám, ktoré sú tam), takže v konečnom dôsledku by sa cigareta vyfajčiť nedala. Nevadí, počkám chvíľu a niekde sa ukryjem. Teraz si však vychutnávam tie snehové chvíle.

Vo výkladoch som zahliadol už stovky vianočných svetiel. Biele, zelené, zelenobiele, modré, modrobiele, červené, červenobiele, žlté, žltobiele a nakoniec aj všetky farby dokopy. Blikali pravidelne, blikali nepravidelne, niektoré dokonca snáď aj hrali. Usmievali sa na mňa a kývali mi. Chceli, aby som ich kúpil. Nie, na toto ja peniaze nedám. Vianočné stromčeky sa nakláňali do ulice a konármi ma chceli dosiahnuť. NIE! Povedal som, na toto ja peniaze nedám.

O ulicu ďalej sedel ujo v červenom vypchatom kostýme. Ako inak, biele fúziská a biele vlasy mu zakrývali takmer celú tvár. Na kolená sa mu usádzali deti. Vedel som o ňom iba to, že je to starý úchylák bývajúci o pár blokov ďalej. Minule na mňa vybehol s holým penisom, a keď som mu povedal, že mu ho odhryznem, protestne odišiel. Chcel ma žalovať za močenie na verejnosti v podnapitom stave, no ja si myslím, že keby vytiahnem na neho všetku špinu, tak by si radšej toho vtáka odhryznúť nechal.

Je to krásne čaro Vianoc, a bez toho hlúpeho snehu by to určite nešlo! Milujem, ako vŕzga pod nohami. Považujem to za istý druh psychickej masáže. Keď sneží, nemrzne. Keď sneží, je príjemne. Pouličné lampy vrhajú svetlo a v ňom sa sneh krásne ligoce. Pokiaľ nie je pošliapaný, je hriechom cez neho prejsť, ale ešte väčším hriechom je do neho neskočiť. Človek musí robiť kompromisy.

A tak som sa prechádzal ulicami, čo za ten čas stmavli a opäť sa rozžiarili so zapnutím vianočnej výzdoby a hlavne lámp. Kráčal som v krátkom tričku. Odrazu ma niekto strhol z cesty na chodník. Bol to môj kamarát. „Si blázon?“ vrieskal na mňa a ťahal ma preč. Prečo mi ruší túto príjemnú atmosféru, ktorú zažívam iba párkrát do roka, zvyčajne pri prvom snehu a dvadsiateho štvrtého decembra pred večerou? Nebolo to od neho vôbec milé, ani pekné, ani oboje dohromady. Zatiahol ma do tmavej uličky, z ktorej viedol zadný vchod presne do nášho bytu. Po náročnom šplhaní cez výťahové lano som sa vpotácal do izby. Bola prázdna. Okno bolo otvorené, ale mne sa zdalo, že je tu strašné teplo. Pri mojom prekvapení mi kamarát šplechol do tváre pollitrový pohár vody.

„Chc, ay sm mrzrrl?“ vyleteli zo mňa nejaké zvuky. Pery ma nechceli počúvať, asi boli priveľmi skrehnuté.

„Čo?!“ vrieskal kamarát a mne jeho hlas pripomínal miliardy zvonov katedrál. Bil do uší, asi mi z nich začala vytekať krv.

„Chcš aby sm zmrzol?“ artikuloval som bravúrne. Už mi rozumel. Ale nepochopil, usúdil som podľa jeho výrazu v tvári. „Však sneží.“ dodal som, akoby si nebol ani uvedomil, aké je vonku počasie. Niektorí ľudia sú naozaj nevšímaví. Odrazu mi pristála na líci bolesť. Doletela ako na letisko v Bulharsku, kam pricestúvajú každoročne tisíce turistov. Tú dráhu to ale asi tak neštípe. Asi o pár sekúnd som sa chytil za líce a vyjavene som na neho pozrel.

Keď prišiel na to, že môj mozog je príliš zmrznutý na to, aby stihol zdravo premýšľať, všetko mi vysvetlil: „Aby bolo jasné! Je október a von prší! Leje ako z krhly a ty sa promenáduješ po ulici v krátkom tričku a tváriš sa, ako keby si videl prvýkrát čosi padať z neba. Čosi ako tvoj sneh, ktorý všade vidíš. Ten úchyl, ktorému sedela na kolenách nejaká štetka, na teba zavolal hliadku. Videl som, ako vytáča číslo a potom hovoril do telefónu o tebe. Snažil som sa ťa nájsť, už asi tri hodiny ťa hľadám! Proste si odišiel! Čo je toto za hlúpy trip?“

Po mojej dlhšej ne-reakcii sa zúfalo zosunul k zemi a chrbtom sa oprel o ošarpanú stenu: „Všetci ťa išli hľadať. Nielen ja. Potom, čo sa vrátil El s balíčkom, si s očami ako dve svetielka chcel ťažkú párty. Hovoril si: ja to rozbalím! A keď nikto nechcel miešať, sklamane si povedal: tak ja to rozbalím sám. Potom si vzal ešte to svinstvo. Už vtedy si mal zrenice ako dva atómy. Keď si sa po niekoľkých minútach prebral, čo sme už chceli volať sanitku, vygrcal si snáď všetky orgány a odišiel si von. A odvtedy ťa hľadáme.“

Vtedy som sa pozrel na svoju pravačku. Naozaj, videl som malý, dosť čerstvý vpich. Hneď nad ním svietila veľká modrina. Neoplatí sa dávať si ďalšiu dávku, keď ste práve omámený z tej prvej. Sú z toho modriny. Zahmlené spomienky za oparom začali vystupovať, skoro ako z fujavice postava dobrodruha. Tak predsa hovorí pravdu. Jedna dávka mi nestačila. Ktovie, koľko som toho v skutočnosti zobral.

Stále som však myslel na sneh. Ak ma chytia policajti, ktorých úchylák volal, sneh pekne dlho neuvidím. Avšak utešovala ma predstava, že aj v októbri ho mám dostatok. Pozrel som na stôl a uistil som sa, že mám pravdu.

Ako v žiare reflektorov na mňa žmurkalo vrecko s bielym práškom. Usmial som sa.

Štvalo ma však jediné. Koľko času ešte musí prejsť, kým príde naozajstný sneh a naozajstné Vianoce? Trošku sa mi po tom všetkom cnelo. Ale aj tak, vianočný trip v októbri stojí vždy za to. Aspoň je to malá náhrada sviatkov. Už sa teším, čo pekné dostanem pod stromček.

Asi to viem už dopredu.

Dostanem sáčok so snehom.

A možno to bude znieť trošku súkromnícky, ale ten si naozaj rozbalím sám.