Syn

Poviedka určená na Bitefight, do vlkolačej súťaže. V podstate nevyhral nikto z nás, lebo sa zapojilo až - dva - ľudí z celého klanu (je nás aktívnych asi 15). ... trepem, teda sme vyhrali obaja. =D

_____________________________

„Keď som ho videla naposledy, tak... tie oči...“ štíhla žena si vložila tvár do dlaní a rozplakala sa.

Vyšetrovateľ, sediaci naproti, nervózne skrivil tvár. Čo tam má napísať? Stále sa vracia k jeho očiam. Stále o nich rozpráva. Mal pred sebou fotografiu toho chlapca. Dokonca bola farebná a vytlačená na veľkom formáte. Avšak ako sa mu tak díval do tých jeho prekliatych očí, stále sa mu zdali obyčajné. Zelenohnedé a na jeho vkus až priveľmi začervenané. Možno má ten chlapec problém s drogami a presne na to naráža táto žena. Žena, ktorá ešte donedávna bola jeho milujúcou matkou. Teraz sedela skrúšená na stoličke a vzlykala. Veľké slzy padajúce z jej očí si utierala papierovou vreckovkou. Momentálne ich mala takisto červené, ako jej syn.

„Čo bolo s jeho očami?“ opýtal sa vyšetrovateľ po chvíli. Keď už na túto tému narážala toľko krát, bolo celkom taktné sa na to aj spýtať. Koniec koncov, možno mu niečo dôležité povie. Napríklad frázu o podozrení na drogy.

„Boli úplne iné ako vždy.“ odpovedala žena stroho.

Vyšetrovateľ sa zahmýril na príliš nepohodlnej drevenej stoličke. Na jeho vkus by sa jej hodil aspoň vankúš. Je dobré mať pod riťou nejaký komfort. A presne tu je bod úrazu. Opýta sa jej priamo na jeho oči. Určite nečaká odpoveď „Boli iné“. Je mu to asi celkom zrejmé, že keď ju tak vystrašili synátorove oči, že určite nebudú také, ako doteraz. Pristihol sa pri premýšľaní nad tým, že tu nechá tú ženu sedieť ešte dve hodiny, aby konečne popremýšľala, čo všetko chce povedať a aby mu to bola schopná povedať vkuse, vecne a do pár minút. Chodenie okolo horúcej kaše nemal vôbec rád. V podstate ani nevedel, prečo sem tá žena prišla.

„Skúste mi povedať, aké sú to iné.“

Žena sa preľaknuto pozrela na vyšetrovateľa. Sedel v sivom saku, ktorému chýbal akýsi farebný kúsok. Takto pôsobil skôr ako obyčajný učiteľ na strednej škole alebo, v horšom prípade, ako neúspešný podnikateľ. Ani len tú kravatu nemal. Mohol si oblek zvýrazniť aspoň týmto pánskym (síce v niektorých prípadoch nie príliš obľúbeným) doplnkom.

Oči?! Keby len vedel! Jej Patrik mal vždy krásne zelenohnedé oči. Priznáva, občas videla, že sú až príliš červené. Na nočnom stolíku mal položené kvapky Visine proti začervenaniu očí. Hovorieval, že nemá žiadnu alergiu. Ale človek nikdy nevie. V podstate to bol pokojný chlapec so zmyslom pre humor. Nemal s nikým žiadne problémy.

Iba ten obraz nedokázala dostať z hlavy. Lietal jej tam, strašil ako najhoršia nočná mora, ktorá nezmizne ani s východom slnka. Hororová halucinácia, živý sen, z ktorého sa nedá prebudiť. Všade kam sa pozrela, všade ho videla...

Ten pár žltých a krvou podliatych očí jej syna.

„Boli to oči šelmy. Na ľudské sa sotva podobali... bolo to... hrozný pohľad! Šialený! Vyzeral takmer ako besný!“ žena sa opäť rozplakala. Triasla sa od strachu. Na koži jej vyskočili zimomriavky.

Vyšetrovateľ to ihneď zaregistroval. „Myslíte, že bral nejaké drogy?“ reagoval ihneď na výpoveď o šialených očiach. Ak povie áno, je to jasné. Ak povie nie, tak určite ich berie, iba ona o tom nevie. Čiže v podstate sa z toho všetkého vyvodí ten istý záver.

Žena sa strhla. Vreckovku si strnulo položila do lona. „Drogy?“ opýtala sa zmätene, ako keby ani nevedela, čo ten výraz znamená. „To určite nie. On ani len nefajčil! Bol zásadne proti takýmto... výstrelkom.“

„Možno iba o tom neviete. Je to úplne normálne. Decká dnes vedia všetko perfektne zamaskovať. Až keď začnú byť sociálne neprispôsobiví, až vtedy...“

„Vy to nechápete.“ skočila mu náhle do reči. Slzy jej v očiach uschli. Teraz vyzerala asi o dvadsať rokov staršia. Hovorila podivne hrubým hlasom, až príliš nezainteresovaným do tejto situácie. Pohľad mala takmer neprítomný, ale stále pevný. Dívala sa vyšetrovateľovi priamo do očí. „Vyzeral ako zviera! Nie len očami, aj sa tak správal. On...“ sťažka si povzdychla. Chytila sa za hlavu. Vôbec nevedela, ako má pokračovať. „Prosím, nájdite ho. Potom to všetko pochopíte.“ Odrazu si pripadala, ako najväčší blázon na tejto planéte. Snažila sa vysvetliť racionálnemu policajtovi veľmi fantastickú vec. Snažila sa mu naznačiť, že jej syn v tom momente nebol človekom. Ale jej sa to odohrávalo pred očami ako pokazená platňa. Stále dokola. Tá, možno, pár sekundová situácia.

A potom výstrel.

„Idem sa informovať o situácii.“ prehodil vyšetrovateľ už takmer pre seba, pretože túto vetu vypustil do vzduchu, keď sa dvíhal od stola, hrkotal so stoličkou a bol k žene otočený chrbtom. Nevedel, či to vôbec začula. Keď však po nej hodil pohľadom, bol si istý, že má dobrý sluch.

O chvíľu sa vrátil naspäť. V ruke držal spis. „Pani Carterová,“ posadil sa a spis hodil na stôl, „máte nejaké iné podozrenie, keď už sme vylúčili drogy, prečo by to váš syn urobil?“ Isteže, drogy síce vylúčili, ale aj tak povedal kriminalistom, nech mu spravia na ne testy. Divné oči, červené oči... ten chlapec pláva v nejakých svinstvách, prinajmenšom pervitín.

„Ale veď som vám už hovorila, to nebol on! Ten pohľad... úplne ako divá zver! On aj tak vyzeral! Celý! Takmer... menil sa pred mojimi očami!“ žena sa nahla nad stôl. Lakťami sa oň oprela a uprene sa na vyšetrovateľa zadívala. Z jeho pohľadu vyčítala iba jediné: neveril jej a ešte ju aj považoval za šialenú. Opäť sa oprela o operadlo a ruky si položila na kolená. Mala v pláne radšej mlčať. Ale tá pravda, tú pravdu, ktorú videla, drala sa von z úst. Nemohla ju zastaviť. Prečo tam vtedy nebol? Prečo jej nemôže prečítať spomienky? Videl by, ako to skutočne bolo.

Vyšetrovateľ sa unavene zadíval do spisu. Letmo ho študoval. V tom spise nebolo nič zvláštne. Patrik bol obyčajný chlapec, študent posledného ročníka strednej školy. Trestný záznam: žiadny. Mal vodičský preukaz skupiny B. Stále sa pozeral na jeho fotografiu. Nič. Nič zvláštne, nič poburujúce... a už vôbec nie žiadna šelma.

Z tohto premýšľania ho vytrhol rachot a krik. Strhol sa. Automaticky siahol po 9mm pištoli, ktorú mal zastrčenú v puzdre za opaskom. Začul výstrely. Žena vedľa neho vykríkla a schúlila sa do kúta. Kryla si pri tom hlavu. Vyšetrovateľ sa opatrne približoval k dverám. Keď bol už iba pár krokov od nich, vyvalili sa. Nemohol tomu uveriť! Vystužené titánové dvere padli na zem, akoby do nich niekto iba fúkol.

A už vôbec nemohol uveriť, čo za nimi uvidel.

Najskôr mu zrak pritiahol iba pár žltých, krvou podliatych očí. Keď sa do nich pozrel, stuhol hrôzou. Ostal ako paralyzovaný. Cítil, že už ani nedýcha. Pred ním stál Patrik, ale vôbec nie taký, akého ho videl pred pár sekundami na fotografii. Potom si všimol úškľabok v chlapcovej tvári. Mal tam, na jeho vkus, až priveľa veľkých a ostrých tesákov. Posledné, čo stihol jeho priveľmi racionálny mozog zaregistrovať, bolo enormne rýchlorastúce chlpy po celom tele.

Potom sa čosi prihodilo a vyšetrovateľ prestal vnímať.

Patrikove telo sa v bolestivej premene zväčšilo. Na rukách a nohách mu narástli pazúry ostré ako britvy (možno ešte ostrejšie), tvár sa mu pretiahla do vlčieho pysku. Už z neho vôbec nebol človek. Zrak, čuch, sluch aj chuť sa mu zlepšili o sto percent. Zacítil prenikavý smrad moču. Nemusel vedieť, odkiaľ pochádza. Jedným elegantným a rýchlym pohybom ľavej ruky sa zahnal po vyšetrovateľovi. Rázom z neho ostala neidentifikovateľná osoba bez trupu.

Prešiel po čerstvej kaluži krvi a mäsa. V kúte sa chúlila žena.

Kedysi ju poznal. Avšak v tele beštie sú mu ľudia neznámi. Cudzí a znepriatelení. Zhlboka sa nadýchol. Vôňu strachu cítil prenikavejšie ako moč, už mŕtveho, policajta.

Žena sa s hrôzou dívala na túto priveľmi krátku scénu. Vedela, že nemá kam ujsť. Najhoršie však bolo, že pred ňou stál Patrik, človek, ktorý kedysi býval jej synom.

„Patrik...“ zašepkala potichu. Pozrela mu do očí. Nebolo v nich nič. Iba chuť zabíjať. Ešte sa nadýchla, ale všetko to, čo chcela urobiť, nestihla.

Oči šelmy zahoreli oranžovým plameňom.

Potom po nej skočil.