"Tá krv nie je jeho!"

Tento (nie príliš) úspešný článok som poslal do Abdonu na tému mesiaca. Je to zas trošku iný štýl, ako ja zvyknem písať... teda možno. 

Avšak ten koniec ma zas vráti do starých koľají.

________________________________________

„Aspoň si po vraždení umy ruky.“

„Staraj sa o seba!“ odvrkol kamarátovi a prudko mykol zápästiami, aby mu zvyšky zrazenej krvi a kúsky vnútorností odleteli na kamennú zem. Dopadli s jemným mľasknutím. Takáto krvavá práca mu príliš neprekážala. Avšak zahladiť stopy, to dalo viacej námahy. Viktor bol však perfekcionista. To znamenalo, že si po sebe upratal do posledného detailu. Ani jedna kvapka krvi neostala zabudnuto ležať. Po dobre vykonanej práci bol so sebou oveľa viac spokojnejší.

Vnútornosti hodil do neveľkého igelitového vrecka a podal ho Martinovi. Ten vrece bez slova zaviazal na uzol. Keď bola obeť „čistá“ – ako nazývali stav bez vnútorností a hlavy – Viktor sa usmial. Dlho sa na to zúbožené telo pozeral.

Potom sa otočil ku kamarátovi a blažene povedal: „No nie je krásna?“

„Čistá práca, to sa musí uznať. Precízne rezy... počuj, už si sa to dobre naučil.“ reagoval Martin pohotovo a taktiež venoval obeti dlhý, skúmavý pohľad. „Jej hlavu si chcem ale tento krát nechať ja. Blondínu ešte nemám.“ dodal napokon.

Viktor iba mykol ramenom. Telo zabalil do väčšieho igelitového vreca a hodil si ho cez plece. Kufor na aute už mal dávno otvorený. Nachystal si ho ešte predtým, než ju zabili. Aspoň ich tieto detaily nezdržujú. Občas je aj tá sekunda dobrá, hlavne vtedy, ak je vám niekto v pätách. A ten niekto môže byť aj ozbrojený.

Martin ani nestihol zavrieť dvere na aute, keď sa Viktor pohol. Zahrešil mu a hodil na neho káravý pohľad. Automaticky sa pripútal, aj keď políciu by v tomto prípade zaujímalo čosi iné, ako pokuta za pás. Keď dorazili k chate v lese, Martin ostal ešte chvíľu sedieť. Pamätal si veľmi dobre, ako mu túto chatu dal jeho nebohý otec. Koľko je tomu? Možno desať rokov? Potom mu preskočilo a začal vraždiť. Sám nevedel, ako sa k tomu tak rýchlo dostal. Bolo to smrťou blízkej osoby, alebo rozchodom s priateľkou? Sám nevedel. Možno to bolo celkovou biedou, ktorá sa na neho po škole nalepila ako žuvačka a smrdela horšie ako hovno na vrúbkovanej podrážke. To boli všetky tie vygrcnuté kaleráby, ktorými ich denno-denne škola napchávala. Ako sa budú mať dobre. Je pochopiteľné, že decko tomu začne po chvíli aj veriť. A potom sa usmeje do upršaného dňa a trafí ho blesk. A vtedy pochopí.

Keď znova precitol do reality, na skle boli naozaj kvapky. Začalo pršať. Viktor už dávno nesedel vedľa neho. Dokonca aj vôňa jeho telového spreju zmizla. Musel byť preč už peknú chvíľu. Martin vyliezol z auta a ponáhľal sa do pivnice. Mreža bola otvorená. Viktor je už dnu. Ani len na neho nepočkal!

„Ty začínaš hostinu bezo mňa?!“ zhúkol dole do miestnosti, v ktorej bola jedna žiarovka priveľmi zbytočná, a preto používali ešte aj sviečky. Ako si všimol, Viktor ich stihol všetky zapáliť. Naozaj premýšľal nad svojim životom tak dlho? Zišiel dole schodmi. Nad mŕtvolou sa skláňal Viktor s ľútostivým pohľadom. V ruke držal nôž ostrejší, ako samotný skalpel chirurga. Bol to špeciálny nôž, špeciálne nabrúsený na špeciálne príležitosti.

Na takéto príležitosti.

„Prepáč, nemohol som vydržať.“ zažmurkal na Martina psími očkami.

Martin sa občas bál. Pred rokom ho nalomil na túto špinavú robotu. Viktor spočiatku nechcel, bál sa, že ho chytia a príde o všetko, čo má. Avšak ako sa do toho pustil, prišiel o všetko aj bez toho, aby ho boli chytili. Pretože toto už nebola iba práca. Pre Viktora sa vraždenie stalo závislosťou. Vykašľal sa na rodinu, vykašľal sa na dom. Teraz prebýval v tejto malej chate, ktorá sa stala pre neho domovom. Les bol jeho revírom. A on v ňom ako vlkolak, striehol v prítmí kríkov a vrhal sa na svoje obete v loveckom amoku, zubami prehrýzol tepnu. Ak sa mu ju podarilo v tej rýchlosti nájsť.

Martin sa bál. Nie o seba, ani o obete. Bál sa o Viktora. Vždy si myslel, že prišiel o rozum, keď sa na to sám dal. Avšak, keď pozoroval svojho kamaráta, vedel, že o rozum prišiel niekto iný. A za oveľa kratšiu dobu.

„Je toho ale málo. Za to nič nezískame. Nepokryje mi to ani na týždeň potravín a hajzláku.“ Viktor hodil nôž o zem a päsťou buchol do železného ležadla. To nervózne zahrkotalo.

„Upokoj sa, hej? O pár dní si znova niekoho ulovíme a bude to fajn.“

„Nie! Ja chcem ešte dnes! Ak dnes ešte niekoho nájdeme, môžeme to mäso spracovať a už zajtra vyviesť na trh!“ Viktor už teraz kričal. Ruky zatínal v päste. Jeho tvár sa v pološere sviečok zdala byť až priveľmi strašidelná, takmer, ako tvár posadnutého jedinca. Ktovie, či nebol aj naozaj posadnutý.

„Neziap, pre boha!“ zasyčal Martin a rýchlo vybehol po schodoch hore. Zavrel dvere vedúce von. Zbehol opäť dole. „Spracuj to mäso. Dnes už nikam nepôjdeme. Nerobíme dva lovy za jeden deň.“ dodal. Pozrel na hodinky, ktoré viseli na stene za Viktorom. Už je celkom neskoro. Pokýval hlavou, ako keby sa bol sám utvrdzoval v tom, že je čas ísť. Pozrel na kamaráta. Vyzeral byť stále nazúrený, avšak nie len to. Niečo v jeho očiach sa zmenilo. Hľadel tupo pred seba.

„A z čoho mám žiť.“ preniesol Viktor monotónne, ako keby sa ho táto situácia bytostne netýkala.

„Na to si mal myslieť predtým, než si celý svoj život zahodil za hlavu. Idem spať, nájdeš ma hore.“ Martin si založil ruky na hrudi a otočil sa. Pomalým krokom začal stúpať po schodoch.

Odrazu ucítil na krku silné pálenie. Trvalo to však iba krátko. Inštinktívne si chytil boľavé miesto. Nemusel sa ani pozrieť na svoje ruky, ani na zem. Presne vedel, od čoho ich má celé mokré. V miestnosti bolo cítiť nový pach. Pach čerstvej krvi. Martin zachrapčal a otočil sa. Šmykol sa na kaluži svojej vlastnej krvi a spadol na schody. Z nich sa skotúľal na zem. Držal si krk, aj keď mu bolo jasné, že je to zbytočné. Začal sa dusiť. Do dýchacej trubice sa mu naberala krv, ktorá v pivničnom šere vyzerala ako roztopený decht.

„Ticho! Začujú nás!“ vykríkol Viktor a prerušil tak na chvíľu kamarátove chrčanie. Potom chytil do ruky veľké kladivo a ukončil Martinove trápenie. Podrobnosti o rozmliaždenej hlave radšej nebudem opisovať. Poviem iba toľko, že to bol strašný pohľad.

Viktor ostal chvíľu stáť. Vyzeral zmätene. Cítil sa zmätene. Mal pocit, že prekročil nejakú hranicu. Avšak vôbec nevedel, akú. Bolo mu zle pri pohľade na toľko krvi. Z krvi sa mu nikdy nerobilo nevoľno. Nevedel, čím to je. Potom sa sklonil nad Martinove telo. Bolo ešte teplé. So špeciálnym nožom mu elegantne odrezal hlavu. S kosťami si poradili špeciálne nožnice. Hlavu položil na poličku s päťlitrovými zaváranými pohármi. Plávali v nich oči obetí. Potom sa opäť pozrel na Martinove telo. Otočil sa a zadíval sa za seba na železné ležadlo. Na ňom bolo tiež telo, ale trošku iné.

Prvá vec je, že bolo ženské. Ale najväčšmi sa odlišovalo tým, že to bola blondína – kobyla so svetlou hrivou, ktorej hlava bola ešte stále zabalená vo vreci s vnútornosťami.

Viktor sa poškrabal za uchom. Čím viac mäsa predá na trhu, tým lepšie. Ľudské chutí predsa ako prasacie. Zadíval sa opäť na Martina. Potom hodil pohľad na zaváraninové poháre. Oči v nich boli naozaj rôzne. Jedny „obdĺžnikové“ – oči kôz, iné prasacie, niektoré kravské.

Viktor s Martinom zabíjali zvieratá, ktorých mäso predávali na čiernom trhu.

***

„Môžete nám teda vysvetliť, čia je tá krv na vašich rukách?“ opýtal sa šerif s pištoľou prichystanou k výstrelu. Len tak pre istotu, keby ten maniak na neho skočí. I keď ho už odvliekli od nožov a všetkých tých hrôzostrašných harabúrd v pivnici.

„To je tej blondíny.“ zachrčal Viktor usadený v tráve pred chatou.

Šerif pozrel na policajta. Obaja pokrútili hlavami. Viktora našli asi pred hodinou. Vôbec nevedeli, ako dlho sedel v pivnici, ale v oboch telách sa už usadili muchy, ktoré do nich nakládli vajíčka. Začali sa z nich pomaly liahnuť larvy. Celou miestnosťou sa šíril neznesiteľný zápach smrti, sračiek a rozkladu. Vedľa ľudského tela – podľa dokumentov Martina L. – sedel Viktor S. Sám nevedel, ako dlho tam sedí. Bol chudý, vyhladovaný. Javil aj známky dehydratácie. Krv v okolí jeho úst naznačovala, že od smädu pil krv obetiam. Taktiež bola naliata aj v pohári, ktorý mal postavený vedľa seba.

„A čo tá krv v pohári? Nepatrí náhodou Martinovi?“ opýtal sa policajt so zápisníkom v ruke.

„Martin? Kde je Martin?“ Viktor ožil a začal sa rozhliadať okolo seba.

„Martin sa stal pravdepodobne vašou obeťou. Budeme vás musieť odviezť na policajnú stanicu. Poďte.“ vyzval ho šerif a zacengal putami.

„Neumyl som si ruky! Martin mi vždy hovoril, že si mám umyť...“ Viktor pomaly vstal. Vyzeral, ako v tranze. Dlane si pritiahol až k nosu a zhlboka sa nadýchol. „Martin...“ zajachtal.

Policajti sa na seba zhrozene pozreli. Začali k nemu pomaly pristupovať. Keď boli celkom blízko, šerif mu opatrne zacvakol želiezka na zakrvavených zápästiach. Viedli ho do auta.

Viktor sa ešte naposledy pozrel. Práve nejakí blázni nakladali do sanitky telo zakryté čiernym igelitom. Zastal a chvíľu ich pozoroval. Potom sa pozrel na policajtov a s lesklými, mokrými očami od sĺz povedal: „Ale tá krv... tá krv nie je jeho!“