~~~~~~~

Keby som sa zadíval na roztrhaný zdrap svojho nevedomia, určite by som uvidel na vodnej hladine plávať čln. A možno by to bol práve Charon, ktorý by si pískal známu melódiu ouvertúry. Postál by som na kraji a aj keby melódiu nepoznám, určite by som roztrhal struny na sláku. 

Nemám lístok.

Ale nastúpim s ním rád, nech ma vezie do neznáma. Nie nadarmo sa hovorí, že kamarát ti podá pomocnú ruku. A práve v núdzi spoznáš priateľa. Prečo by ním nemohol byť akýsi Charon v hábite?

Oheň začína horieť trýznivou pravdou, že všetko sa opäť zrúti. Pretože nič nemá pevné základy a teda nič nedáva význam. Faust tvrdil pravdu - neoplatí sa žiť. Je to bezduchá forma existencie vydýchnutej pary z úst, ktorá sa pominie tak rýchlo, ako spomienka na hmotné ja. Všetky brány sú zatvorené. A ak sa pokúsime nejakú otvoriť, zavrie sa nám vstup medzi ľudí. Hobbes mal tiež pravdu, pretože žitie v spoločnosti je vlastne nútená samozrejmosť života, ako že zvieratá žijú v stáde, tak ľudia sú taktiež stádové  typy. Avšak aj sám strom rastie uprostred poľa, prečo by nemal sám človek stáť uprostred ničoho s úsmevom na tvári? Lepšie tak, akoby mal stáť uprostred veľkomesta s maskou podliatou slzami.

Včera som v syrovom koláči uvidel pravdu. A tou bol fakt, že nie všetky veci sa dajú zlúčiť dokopy, aby z toho vzniklo niečo potešujúce. Z toho vyplýva, že nie všetky existencie sa dajú zlúčiť, aby z toho bolo šťastné spolužitie.

Niekedy je samotné žitie nezlučiteľné pre jednakú osobu. 

A niekedy je jedna osoba klinec v oku života. 

A keď sa tieto faktory stretnú, vznikne z toho neutíchajúca túžba po preplávaní Acherónu.