Ni(e)kto

Som monštrum, ktoré stratilo za tých pár rokov česť. Som niekto, ktorého pre výpadok „e“ nazývajú bláznom, debilom a deviantom. Nepoznám smer, ktorým by som sa mohol uberať. Nepoznám svetlo, ktoré by mi kedy svietilo dlhodobo. Boli to iba malé body, svetielka svetlušiek, ktoré sa tvárili, akoby mi mali pomôcť. Boli to plané reči, ktoré chceli chlácholiť moju dušu. Niečo, čo ma uisťovalo, že sem patrím.

Ale ja viem opak.

Každým dňom sa tým presviedčam. Každou sekundou strávenou s ľuďmi, na ktorých mi aspoň trochu záleží, prídem na to, že to tak nie je. Že klamem sám seba a ešte aj ich. Všetkých. Som nula a všetci mi tvrdia opak.

Nič tomuto svetu neprinesiem, nič mi tento svet nedá. Nerozumiem teda, na čo mám siliť tento odporný začarovaný kruh. Prečo sa mám tváriť ako niekto, kto s úsmevom cvála v stáde oviec pripravených na svoju popravu. Ja som tú vlastnú už dávno zažil. A teraz nie som mŕtvy. Kiežby som mohol byť mŕtvy. Teraz som niekde na pomedzí a neviem sa dostať odtiaľ preč.

Tak rád by som lietal. Tak rád by som opustil túto prašivú zem, ktorá ma vôbec nezaujala... ba naopak. Pomyslenie na ňu mi prináša iba samé negatívne vízie a myšlienky. Zem mi nie je spojencom a život je mojim najväčším nepriateľom. Zisťujem to stále viac a viac.

Možno to vyzerá tak, že som z toho „vyrástol“. Možno som „dospel“ a prišiel na iné myšlienky. Ale ono sa to stále vracia, ako zlé zaklínadlo hodené na nepriateľa. Plevel brodiaci sa kyprou pôdou, ktorý ničí všetko užitočné a prospešné. Nie som tým plevelom náhodou ja sám? Nevnímajú ma tak ostaní ľudia, a iba z akéhosi zvyku, netvrdia mi opak?

Prečo mi všetci klamú. Prečo mi klamú v tom, že dokážem byť šťastný na tomto svete.

Taká výhrada tu neexistuje.

Nepripisuje sa ani kráľom, ani prezidentom, ani ľuďom, ktorí si ju dokážu kúpiť.

Tá nie je na predaj, a preto je taká cenená.

Preto mi tak veľmi chýba. Prikláňa sa k iným existenciám. Asi som pre ňu až priveľmi úbohý.

Ostaňme, prosím, radšej pri varení čaju.