Spomienky samovraha

Prišli ste sa ma opýtať, ako som sa cítil, keď som prvýkrát umrel?

Príliš si na to nepamätám. Bola to čudná smrť. Vôbec nie prozaická, akú som si vysníval. Jednoducho som začal slabnúť. Oči sa mi zatvárali. Ale nezavrel som ich. Bolo mi až príliš zle na to, aby som mohol uvažovať nad ostatnými detailmi. Izba sa krútila. Bola to sále tá istá izba, do ktorej som chodil denno-denne unavený a zničený, v ktorej som sa budil ešte zničenejší, ako som zaspal. Bola to izba plná strachu a príšer, nekalých úmyslov, pascí a očí. Izba zvukov, šumov, šepotu. Vtedy vyzerala rovnako. Ibaže sa točila, ako som už spomínal. Skrúcala sa v divnom víre. Teraz nič nešumelo, ani nešepkalo. Jednoducho som ohluchol.

A potom, blesk! A rana! Muselo to byť iba pár metrov od postele, na ktorej som ležal. Prísahám, že naozaj ma skoro zasiahol! Blesk bezmocnosti, aká vyjde na povrch, keď si uvedomíte, že dýchate z posledného. Keď rázom začnete prehodnocovať, či ste to naozaj tak chceli. Spomeniete si na rodinu, ich rozmazané tváre zo starej fotografie plnej šumu, spomeniete si na priateľa, ktorý vás zmlátil za pár drobných, možno aj na tú krásku, ktorá vám do krvavej tváre napľula. Áno, všetky tie tváre sa miešajú a vyčnievajú zo stien ako zle vymodelované pilastre. Teraz sa krútia s vami. Odrazu sa cítite v ich prítomnosti ťaživo, ešte horšie, ako keď ste si uvedomili, že nikomu z nich na vás vlastne nikdy nezáležalo, a všetko dobré robili snáď iba zo slušnosti. A aby na nich neukazovali prstom, samozrejme. Teraz sú s vami a dotýkajú sa vás, v tom opojení kolotočov a vyhasínajúceho svetla hniezdiaceho v strope ako dravá kukučka. Teraz sa stanú vašou súčasťou, či o to stojíte, alebo nie. 

Z oblohy sa začala liať voda. V nepodarených nárekoch mi stekala po ramenách, ktoré ma nesmierne pálili. Na tú fyzickú bolesť som už zabudol. Zameral som sa skôr na tie tváre, ktoré tu vírili, ako zlý prach v pľúcach astmatika. Počul som šušťanie. Rozhovor medzi všetkými kvapkami. Jasné, bavili sa o mne a o mojej slabosti. Možno o tom trápnom odchode, ktorý nevyzeral vôbec tak honosne, ako ho popisujem. Keby som sa natočil na kameru, asi by som sa išiel zabiť znovu. A znovu. A zas.. bola by hanba pozerať sa na moje úbohé telo, ako sa bolesťou krúti. A dávi. Voda sa stále leje a ja nemám ani potuchy, či sa dusím vodou, alebo vlastnými zvratkami. Čosi som zjedol. Nepamätám sa presne čo, ale asi mi to príliš nechutilo. Žiaľ. 

Nechcem umrieť hladný. 

Zdá sa, že voda ma aspoň ochladí a preberie. Nie je to tak. S každou jednou kvapkou na mojich bledých lícach cítim ešte väčšie bremeno. Akoby sa mi vrývali až do útrob môjho tela. Samorezky napichnuté na koniec hlavice vŕtačky, ktorá sa točí, ako celá izba. 

Ja už som zabudol, kde som. 

Ja už som zabudol, kto som.

Teraz to určite príde.

Teraz...

______________

"Asi sa nepoteší, keď otvorí oči."

"To nikto z týchto ľudí. Prvé, čo uvidia, bude silné svetlo. Pomyslia si, že to dokázali. Potom začujú monotónne pípanie prístrojov. Niektorým to dôjde už vtedy, iní si dajú námahu porozhliadnuť sa po miestnosti. Ďalší zas upadnú do spánku a celá história so svetlom a prístrojmi sa zopakuje aj druhýkrát. Niektorí si pomyslia, že je to zlý sen. A aj tí zaspia. 

Najhoršie býva vytriezvenie, keď im mozog dá naozaj ten impulz, že sa im to jednoducho nepodarilo, a oni sú v hlúpej nemocnici pod dohľadom lekárov. Musí to byť ozaj veľké sklamanie."

"Tento sa ale naozaj doriadil. Takmer mu to vyšlo."

"Áno, a potom vám bude rozprávať o klinickej smrti. A ešte s akým nadšením! To títo mladí, to oni tak zvyknú."

"Nechcem byť pri tom, keď sa jedného dňa pozrie do zrkadla."

"Pfff... sám si za to môže. Vždy, keď idem ťahať mladých zo sračiek, sa pýtam sám seba: Stálo im to za to? Škoda, že etický kódex mi zakazuje spýtať sa to aj ich." 

Sanitár opustil miestnosť. Pár sekúnd po ňom tak učinila aj ošetrovateľka.

Po nemocničnej izbe sa niesol monotónny zvuk prístroja. Infúzia pomaly stekala do žily. Autá sa naháňali s červenou na semafóre. Do izby však preniklo iba chabé svetlo z ich xenónov, a iba jemný zvuk nahnevaných motorov. 

Chlapec v obväzoch si v spánku jemne povzdychol.

Iba mucha na stene sa vyplašila a preletela na jeho bielu perinu.