Nech nie som celkom ticho...

Je čas, aby som povedal pár múdrych slov a vyhovoril sa na to, že nemám čas. A preto na všetko seriem. Na všetko internetové. Vôbec ma neprekvapilo, keď som sa prihlásil po dvoch týždňoch na bloglovin a vyskočilo mi číslo 38. Ešte stále mi svieti 18tka. A vôbec ma neprekvapuje, že dnes môj blog navštívili štyria ľudia. V podstate sa tu nič nedeje a december bol mŕtvy. 

Na svedomí to mala, pravdepodobne, spomínaná migrácia práca--->škola--->BA a dokola, čiže svoj voľný čas som rozdelil medzi reálnych ľudí (nie internetových) a imaginárny svet knihy. Akože tej, čo píšem. Aby som sa pochválil - prepisujem poslednú kapitolu druhej časti. Cca ešte nejakých 45 strán sa dočká opravy, a keď budú opravené, vrhnem sa naplno na časť tretiu (áno, aj tak som ju už začal písať). Chcem tým povedať však to, že za posledný rok (myslí sa rok 2014) som s knihou pohol neuveriteľnou rýchlosťou, čo ma teší. Pretože prvá časť sa vliekla v podstate dva roky, a táto druhá časť (už s niekoľkými stranami tretej) sa vlečie oveľa kratšie. Takže dúfam, že do dvoch rokov bude kniha plne pripravená na excelentné odmietnutie od všetkých vydavateľstiev. 

Asi by sa patrilo povedať pár teplých slov ohľadom Vianoc, ktoré sa odohrali minulý rok. Ja nie som na tieto lacné prejavy náklonnosti. Som rád, že som sa nažral, ožral a že mám Haligátora (musím, musím, MUSÍM sa pochváliť: 8-jadro procesor, 4,0 GHz, 8Gb RAM, 2Gb grafická s 256-bitovou zbernicou, 2TB HDD, už mi je lepšie, naozaj) a som rád, že som mal opäť dôvod kúpiť TES IV: Oblivion, darček pre otca, ktorý využijem s radosťou aj ja. No a som rád, že po Vianociach trošku nasnežilo a že dvadsiateho ôsmeho som išiel do práce (srandujem). Je to falošné, priať cudzím ľuďom - čitateľom blogu - nejaké krásne životné pravdy a kréda. Nie som ľudomil, ale prajem vám hlavne dobrý internet, aby ste sem mohli chodiť aj naďalej, a teda chuť sem chodiť. 

Zišlo by sa však viac komentovať, môžete si to dať ako predsavzatie. 

Môj sarkazmus zachádza do krajností... ospravedlňte ho. 

Guľa!

Toto je prosímpekne vec, ktorú som kúpil na vianočných trhoch asi pred tromi rokmi. Využívaná iba na Vianoce.

Tu môžete vidieť selfíííííí v guli. Iba paprču mi vidno, tak či tak. 

A teraz poviem pár sebaľútostných slov o tom, ako som veľmi pracoval a dodrbal som si filozofiu, ako nedám na sto percent opravný, aké ťažké je DVU a koľko sa treba učiť (a že sa mi nechce, to je ešte navyše), a že do svojich narodenín musím odovzdať seminárku z hudby, ale to nie je až tak tragické, lebo tú napíšem za dva dni v pohode, ešte mám deň rezervu, a že zajtra zas robím (ale ak bude toľko ľudí, čo dnes, tak ma možno otočia vo dverách, haha). A celkovo, chleba je drahý, ponožky sa derú, nikde nie sú dobré akcie, zlacňujú kraviny, namiesto pekných slušných nohavíc či mikín... Je to bieda na tomto svete. 

Práve som sa rozhodol, že si na sobotu načasujem článok, aby som ho nemusel písať (je krátky, ale zabudol by som), tak nech sa tu zas niečo objaví. 

Dobre, to je asi všetko, čo mi zatiaľ ležalo na srdci. V sobotu mám narodeninovú oslavu, aj keď narodeniny mám neskôr, ale dali sme to tak... aaa potom sa povenujem trochu škole. Konečne by som mal mať viac času na blog. Chcel by som vymyslieť nové poviedky, či básne (na básne mi chýba múza, asi som málo depresívny... či... v druhom článku sa to vlastne vyvracia... ale pomlčím). 

Mňaute sa.

Minimicka je lampa.