Štvrtá časť

Okolnosti a jedna literárna súťaž ma donútili dopísať túto, pôvodne zrušenú, poviedku. Takže aby toho nebolo veľa naraz, skopírujem sem štvrtú časť a piatu pridám dodatočne do konca tohto týždňa. Ako som už spomínal, naraz by toho bolo možno veľa, takto je zas toho málo... kašlem na to. Tu máte. (prečo mám taký pocit, že kopírovanie z wordu sem mi zas pokazí a zväčší písmo? Potom si to nevšímajte). 

Ešte taký dodatok, poviedka mala byť pôvodne možno trochu dlhšia (aj tak som ju zrušil), ibaže sa kvôli onej súťaži musela vojsť do desiatich strán vo worde (má ich 9), takže preto možno príliš rýchly a sprostý a veľmi očakávaný koniec, avšak to uvidíte v piatej časti. Príjemné čítanie.

***

Opäť oblak plný hmyzu.

Opäť sú to motýle s ľudskými hlavami.

A opäť ho obkľúčili.

Richard sa nebál a kráčal s nimi. Nechal sa unášať. Cítil, akoby sa odpútal od všetkého hmotného. Bol tu iba on, motýle a nekonečne hlboká prázdnota.

Po chvíli sa oblak hmyzu rozpustil a Richard sa ocitol kdesi pri mori. Počul hromobitie vĺn. Zúrivo narážali o skaliská. Na oblohe sa zhromaždili oblaky čiernej farby. Fúkal silný vietor. Richard si chcel zapnúť bundu. Keď si však nahmatával zips, nenašiel ho. Cítil iba gombíky. Zarazene sa na seba pozrel. Stál na pláži bosý a v pyžame. Poškrabal sa na hlave. Toto nie je príliš príjemný sen. Je mu zima a je v pyžame. Mal však silné nutkanie chytiť sa vody oceánu. Ešte nikdy nebol pri mori. Vyzeralo to tu tak skutočne. Pohol sa vpred. Keď dokráčal až na breh, kde sa vlny zúrivo prevaľovali, zastal. Váhal, či môže ísť ďalej. ,Prečo by som nemohol, však sa mi to sníva.‘ pomyslel si. Chcel urobiť krok, avšak niečo ho zastavilo. Akoby mal nohu pripevnenú nejakou nitkou. Obzrel sa. Naozaj to bola nitka. Nekotvila však nikde na jeho tele, iba sa k nemu naťahovala. Opäť sa pohol vpred nespúšťajúc nitku z očí. Naozaj, ťahala ho nazad. Ostal tam teda stáť. Potom ho však zúrivá cverna ťahala stále silnejšie a silnejšie, aj keď sa už nechcel ponoriť do vĺn. S tým ťahaním sa začal obraz oceánu rozpadať na milióny malých čiastočiek. Šum slabol a Richard sa ocitol opäť vo víre motýľov. Pocítil prudký náraz...

Posadil sa. Slnko už bolo oveľa vyššie ako minulé ráno. Začul, že dole v kuchyni cinká riad. Mama určite pripravuje raňajky. Ešte má chvíľu dovolenku a on ešte nemusí nastúpiť do školy. Dohodli sa, že rok vynechá. Zoskočil z postele na zem a podivne sa zatváril. Pozrel sa na staré parkety. Boli čisté. Mama tu včera umývala. Keď si však skontroloval chodidlá, preľakol sa.

Chodidlá boli od piesku.

***

Už dávno sa oslobodil od detských predstáv, že pod posteľami sú prízraky, ktoré naťahujú svoje pazúry. Hlavne, ak sa pod tú posteľ niekto pozrie. Žiadne červené oči lesknúce sa v tme. Žiadne podivné krochkanie strašidiel z iných dimenzií. A už vôbec nie vysoký chlapík s mnohými chápadlami, ktorý kradne deti.

Ale keď sa mu aj po mnohých dňoch „reálnych snov“ diali podobné scenáre so špinavým oblečením či časťami tela, začal sa Richard zamýšľať nad tým, či to o tých strašidlách nie je naozaj pravda. Všetky príbehy na vystrašenie neposedných detí, hororové rozprávanie pri svetle baterky... Všetko sa mu teraz zdalo možné a reálne. Ale ako by to s ním súviselo? Unáša ho každú noc podivná obluda zahalená do víru motýľov? To je predsa nezmysel. Strašidlá sú tu na to, aby deti unášali a zabíjali a nie, aby ich chránili lankami, ktorými ich dotiahnu naspäť do postele.

Richard hodil do vody ďalší kamienok. Potichu žblnkol. Vzduch sa už ochladil a krásna jeseň sa premenila na sychravú šeď. Alyssia bola už konečne v práci. Konečne nie pre to, že by Richiemu prekážala. Mal svoju mamu nesmierne rád a bol vďačný za každú chvíľu strávenú s ňou. Ale nemusela sedieť celý deň na zadku a zožierať sa nepríjemnými myšlienkami, ktoré jej ostali od pobytu s otcom. Včera Richardovi niekoľkokrát zdôraznila, aby sa netúlal nikde po vonku, nech radšej neopúšťa dom. Nikoho nepúšťať dnu, ani nedvíhať telefón, ak by náhodou zazvonil. Ešte nepoznajú miestnych a miestni nepoznajú ich.

Odrazu ho pochytil opäť nepríjemný pocit chladu. Striasol sa. Svet utíchol. Voda sa prestala hýbať. Richard sa vystrašene postavil. Nepočul žiadny šuchot tenisiek v tráve, ani vtáky, ktoré sa chystajú už konečne odletieť preč. Pocítil iba magnetickú príťažlivosť k domu. Nemohol jej odolať a uprel pohľad na okno svojej izby. Stála tam tá istá čierna postava. Ibaže teraz nezmizla. Richard prižmúril oči, aby na ňu lepšie videl. Zdalo sa, že postava sa stále hýbe a mrví. Z vrecka vytiahol okuliare, pre ktoré si bol pred pár dňami v meste (už konečne povedal mame, že slabšie vidí a ihneď zašli na očné) a založil si ich. Naozaj, postava sa hýbala. Nebol to však pohyb, ako ho poznáme u ľudí. Celá sa mrvila... akoby tisíce drobných kúskov na nej. Richard sa vydal smerom k domu. Necítil žiadny strach, práve naopak. Cítil niečo príjemné, čo z onej tajomnej postavy vyžarovalo. Postava na neho pozerala. Oči jej síce vôbec nevidel, ale myslel si to. Nie, on VEDEL, že na neho pozerá. A VEDEL aj to, že nechce, aby k nej prišiel príliš blízko. Keď spravil ešte jeden krok dopredu, postava sa rozletela. Tisícky jej čiastočiek, z ktorej bola poskladaná, náhle zmizli. Richardom odrazu trhlo, ako keby cez neho preletel elektrický prúd. Ostal stáť ako prikorenený. Dlhú chvíľu sa ani nepohol. Jeho mozog práve spracovával, čo sa ešte pred pár sekundami všetko udialo. Nemohol to však uhrať na žiadnu reálnu skutočnosť, ktorá by sa mohla udiať hocijakému okoloidúcemu. Preto sa táto situácia zaradila do poličky nadprirodzena a odrazu všetky strašidlá, duchovia a obrovský chlap, ktorý kradne deti, všetko to ožilo.

A Richard vedel, že niektoré veci sú proste skutočné.

Zo zamrznutého postoja ho vytrhlo až svrbenie na ruke. Pozrel sa na chrbát ruky, odkiaľ zdroj svrbenia pochádzal. Zarazil sa ešte väčšmi. Po koži sa mu premával motýľ, presne rovnaký, ako tí ostatní v roji. V tom roji, ktorý ho vždy ukradne na iné miesta. Ibaže tento nemal ľudskú hlavu. Aspoň tak nevyzerala. Keď sa chcel prizrieť bližšie, začul hlas.

„Chlapče!“ Nieslo sa odniekiaľ z diaľky.

Richard so sebou opäť mykol. Motýľ z ruky odletel a zdalo sa, že sa stratil. Zmizol. Richard sa obzrel za hlasom. Vedľa domu stál vysoký muž v stredných rokoch. Dlhšie vlasy mal začesané tak, aby mu nepadali do očí. V ruke držal čiapku, ktorú si asi pred chvíľou sňal z hlavy. Richard ostal stáť na mieste. Nemal cudzích ľudí rád. Bál sa ich. A ešte dvojnásobne sa bál ľudí, ktorí sa vkrádajú na cudzie pozemky a kričia po malých deťoch.

Keď muž videl neistotu, ktorá z chlapca priam žiarila, pokračoval: „Nemáš doma náhodou mamu alebo otca?“

Richard iba pokrútil hlavou nespúšťajúc z muža oči.

„Vieš, ja som bývalý majiteľ. Predal som tvojej mame tento dom. Iba som si v ňom niečo zabudol.“

„A čo ste si tu zabudli?“

„Jednu starú posteľ. Rád by som si ju zobral.“

Richardovi sa v hlave ihneď objavil obraz postele, ktorá sa nachádzala v jeho izbe. Bol to obraz jeho postele. Prečo by mal tú starú haraburdu chcieť? Bola síce pohodlná, to áno, ale ak už niekto dostane peniaze za predaný dom, mohol by si kúpiť predsa novú.

„Prepáčte, ale my sme všetko z domu vyhodili. Všetko čo nebolo naše.“ Richard klamal.

„Naozaj? Ja som...,“ muž si povzdychol a pristúpil k Richardovi bližšie. Nie však natoľko blízko, aby ho bol rozrušil, „... ja som ju tu totižto nezabudol, ale nechal som ju tu schválne. Teraz som si to však rozmyslel. Chcel by som ju späť. Ona... nie je moc dobrá. Môže ti poškodiť chrbticu, vieš. Nemáte ju ani v pivnici?“

Richard opäť pokrútil hlavou. Muž ostal ešte chvíľu stáť. Zdalo sa, že si bude pýtať prístup do domu, aby si to celé overil. Vyzeral trošku zúfalo. Ako keby mu nešlo iba o tú posteľ, ale o niečo...

Niečo viac.

A vtedy to Richard pochopil.

Muž smutne prikývol a zdvihol ruku na pozdrav. Odkráčal k autu. Keď odišiel, Richard sa rozbehol do domu. Z vrecka vytiahol zväzok kľúčov a odomkol vchodové dvere. Akonáhle vošiel dnu, dvere opäť zamkol. Pozrel sa na hodiny, ktoré viseli v kuchyni. O chvíľu by mala prísť mama.

Dnes vyskúša malý experiment.