Piata časť (záverečná)

Pridávam teda poslednú časť (áno, je to také urýchlené, už minule som to vysvetľoval, prečo to tak náhle a veľmi očakávane skončí).

***

Keď mama konečne zaspala, vykukol z izby. Chodba bola naozaj prázdna. Potichu sa zakrádal popri stene až dole do miestnosti, ktorú mama volala „Pracovňa“. Nebol to však presný názov, pretože tam bol iba jej počítač, pár knižiek v knižnici a dve – tri perá na stole. V podstate tam ani nepracovala. Možno ju volala „Pracovňa“ práve preto, lebo tam mala počítač, na ktorom občas robievala úlohy do práce. Momentálne to však bolo nepodstatné. Richard otvoril zásuvku na stole a vytiahol kameru. Bola to tá malá ručná kamera pre ľudí, ktorí si chcú iba bezstarostne zachytiť pár momentov zo života. Nič profesionálne. Richard ju už párkrát aj používal, takže s ňou narábať vedel. Nebolo na tom nič zložité.

Kameru opatrne chytil do ruky a vycupital hore schodmi až do izby. Položil ju na kufor, ktorý ešte stále stál pri dverách šatníku a zapol ju. Potom si zaliezol pod perinu. Výhodou tejto postele bolo, že v nej takmer v momente upadol do mdlôb. Ani nie o pár minút sa mu zavreli oči.

Malú stolnú lampu nechal svietiť, aby na videozázname bolo aj čosi vidieť.

Hneď, ako sa Richardove vedomie zahalilo do tmy a na povrch sa predralo nevedomie, zhŕkol sa okolo postele roj motýľov s ľudskými tvárami. Telo chlapca vyniesli spod periny. Ešte chvíľu ho nechali levitovať, a potom, ako keby niekto luskol prstom, motýle aj s Richardom zmizli.

Posteľ ostala prázdna.

Iba jeden motýľ, ktorý ostal v izbe, sa usadil na kameru.

Richard sa dostal do známeho víru motýľov. Tento večer to však bol úplne iný pocit. Bolo z nich cítiť nepriateľstvo. Niečo zlé. Zákerné. Nevedel, kde ho tentokrát vír pošle. Už bol v meste, pri mori, minulú noc sa dokonca ocitol v nejakom pralese. Prečo sa to deje? A, čo sa vlastne deje? Stále to nevedel adekvátne pochopiť. Má to naozaj súvis so záhadnou posteľou? Rozhovor s mužom mu však napovedal, že aj on vie niečo o tej posteli. Videl na ňom, ako naliehavo ju chce späť. Je tá posteľ bránou do iného sveta? Ale do akého sveta? Richard tomu vôbec nerozumel.

Otvoril oči. Stál uprostred poľa. Nebolo tu však vôbec chladno. Práve naopak. Ako keby sa ocitol na druhom konci sveta. U nich doma je jeseň, tu začínajú kvitnúť stromy a život sa prebúdza. Richard šiel spať radšej naobliekaný, avšak zistil, že to nebolo nutné. Dokonca si aj obul topánky. Už ho nebavilo chodiť všade v pyžame a zakrývať pred mamou špinu, ktorá sa na neho občas nalepila. Premýšľal, koľko asi uplynie času u neho doma, zatiaľ čo on sa túla všade možne po svete. Tu beží čas oveľa pomalšie. Zatiaľ, čo tu stál a premýšľal, mohli doma ubehnúť možno aj dve hodiny. Rozhodol sa teda, že sa porozhliadne po okolí. Naozaj tu bola iba samá pustatina. Elektrické stĺpy, ktoré sa týčili k nebu, boli bez drôtov. Zdali sa, že kráčajú do neznáma. Odnikiaľ nikam. Kam sa pozrel, všade videl iba pole. Dokonca v ňom nebolo ani nič nasadené. Žeby ešte nezačala sezóna sadenia?

Prešiel už veľký kus. Prudko zastal. Musí sa predsa vrátiť. Otočil sa a automaticky chcel nahmatať neviditeľnú niť, ktorá ho vždy zatiahla späť. Dnes tu však nijaká nebola. Pole bolo všade rovnaké a Richard už stratil smer. Vôbec nevedel, odkiaľ prišiel. Zhrozil sa, srdce sa mu prudko rozbúchalo. Kde je tá niť?! Snažil sa nájsť stopy v hline, ktoré by mohol zanechať. Ako si však všimol, stopy boli všade. Naľavo, napravo, pred ním aj za ním. Poškrabal sa na hlave a snažil sa putovať naspäť.

Bolo to však už úplne jedno.

***

Alyssia ráno vošla do synovej izby, tá však bola prázdna. Prekvapilo ju to, lebo ona vstáva pomerne zavčasu. Nešla sem so zámerom ho budiť, chcela ho iba skontrolovať. Keď našla na kufri kameru, zarazila sa. Žeby je to nejaká nová hra? Zobrala ju do rúk a vytiahla z nej pamäťovú kartu. Odniesla si ju dole do notebooku. Načítali sa jej tam videá z čias minulých, keď ešte žili v meste. Dopracovala sa k poslednému záznamu. Dátum zo včerajšej noci. Nechcela robiť žiadne unáhlené závery únosovej akcie ani úteku Richarda z domu, avšak zožieral ju nepríjemný pocit. Video si prehrala, nepretočila ani jednu sekundu.

Videla, ako Richard spustil kameru a ľahol si do postele. Zarazilo ju, že išiel spať oblečený a v topánkach. Pár minút sa nič nedialo. Potom sa zodvihol a pristúpil ku kamere. Ukazovák si položil na pery a povedal: „Pssssst. Tajomstvá sa nemajú prezrádzať.“ A kameru vypol.

Alyssia ostala sedieť na stoličke s vypúlenými očami. Vôbec nevedela, čo to má znamenať. Niečo sa jej na tom zázname nepáčilo. Prehrala si ho znovu. Keď Richard pristúpil ku kamere a položil si ukazovák na pery, stlačila „PAUSE“. Za ním sa totižto niečo hmýrilo. Z tohto krátkeho videa sa nevedela dopátrať čo. Taktiež kamera nebola príliš profesionálna, takže to nebolo dobre viditeľné. Nemala ani program, ktorý by jej vedel niečo spraviť s videom. Napadlo jej, že si tento úsek prehrá po stotinách. Špeciálnym tlačidlom, ktoré prehráva video, ako keby po obrázkoch. Jeden za druhým. Každých päť stotín jeden obrázok. Takto si prehrávala záznam až do konca. Tesne pred ním však uvidela, že pred kamerou niečo preletelo. Vrátila obraz o jednu snímku späť. Bol to motýľ, ale veľmi zvláštny. Takého jakživ nevidela. Mal akúsi čudnú hlavu... vyzerala skoro, ako ľudská. To je teda kvalita obrazu.

Vypla záznam a oprela sa o operadlo. Bola bledá, ťažko dýchala. Vôbec nevedela, ako si to má vysvetliť. Už dávnejšie si všimla, že Richard máva špinavé pyžamo, raz akoby od blata, potom našla zrnká piesku. Nerozumela tomu. Čo s niekým behá cez noc po vonku? Aké tajomstvo? Ruky sa jej triasli.

Aj napriek tomuto šoku vybehla po schodoch do jeho izby. Na posteli sedel motýľ, presne taký, aký bol na zázname. Ibaže nemal ľudskú hlavu, samozrejme. Snažila sa nájsť hocijakú stopu, ktorá by zapríčinila tento čudný odchod. Zmiznutie. Únos?!

Odhodila kufor, ktorý stál pri šatníkových dverách. Vo vnútri nič nebolo. Pozrela za skrinku, ktorú sem predvčerom nasťahovali. Nič. Pozrela sa aj do nej. Ešte v nej stále nemal poukladané veci z kufra. Vyhádzala celý kufor. Nič. Nič, iba oblečenie. Prehľadala nočný stolík. Taktiež nič. Potom so slzami v očiach odsunula posteľ. Zo škáry, ktorá sa vytvorila v ťažkých drevených doskách parkiet, trčal kúsok papiera. Vytiahla ho. Bol zložený na malinký štvorček. Rozložila ho.

Bola na ňom detská kresba:

A pod ňou napísané roztrasenou detskou rukou:

Motýľ nie je taký priateľ, na ktorého sa hrá.

Má úsmev na tvári, ale hnev v srdci.

Pssssst.

James 1893