streda 6. augusta 2014

"Já, pisálek" 02

2) (podčást) >>> moje první příběhy
- Jak se jmenoval tvůj první sepsaný příběh?
Myslím, že to bola spomínaná poviedka B-208. Ale ak by sme brali do úvahy väčší príbeh, tak uvediem radšej moju "prvú knihu", ktorá názov nemala. Aj v PC ju mám ešte uloženú "Bezmenná". 

- Dokončil/a jsi ho?
Nie. A nikdy ani nedokončím. Niektoré veci sú občas písané akoby nasilu... ani nie nasilu, ale nedá sa v nich pokračovať. 

- O čem byl?
Hm... viem, že som písal o dievčine menom Sophie, ktorá mala kamaráta a zároveň aj lásku Wolfrieda, kamaráta Otta,  u ktorého v klube pracovala. Nebol to klasický love story príbeh. Odohrával sa v časoch nacistického Nemecka. Viem, že Sophie mala zvláštny vzťah k prírode, najmä k vlkom. Vedela si ich skrotiť jedným pohľadom. Presne si už ale nepamätám, aký príbeh sa tam rozvíjal. Myslím, že zatiaľ celkom žiadny, jediná zápletka, taká vážnejšia, bola dakde ku koncu (koniec preto, lebo tam som niekde prestal), keď sa prechádzali s Wolfriedom po lese a chalani z Hitlerjugendu ich začali mlátiť, pravdepodobne kvôli dievčine, ktorej chceli pomôcť (teraz som si prečítal pár odsekov). Ešte nesmiem zabudnúť, že Wolfried bol pravdepodobne mierne telepatický. Žiadne ťažké nadprirodzeno ani nič podobné. Iba dvaja ľudia s mierne vycvičenými schopnosťami. 
Keď tak nad tým premýšľam, a čo som si prečítal, neznie to až tak hlúpo. Niektoré slová sú vážne dobré, vložím predsa na záver pár ukážok. 

- Co tě vedlo k tomu, že jsi ho sepsal/a a nenechal/a jen tak povalovat ve své hlavě?
Ja, ako som už hovoril minule, som ho nepísal vymyslený dopredu. Začal som písať o nejakej Sophie, ktorá sa pozerala cez okno von, ako prší a potom šla do lesa, lebo tam boli jej kamaráti vlci. A potom som sa k tomu vrátil a rozširoval to, bez toho, aby som vedel dopredu, čo chcem písať. 


- Jestli ten příběh ještě máš, vlož sem nějakou ukázku
Ale iste, niečo múdre už vyberiem. Bude ich niekoľko, kratších, aby ste nemali dlhé čítanie.

Všimla si tri dievčatá klebetiace a chichotajúce sa, piatich chalanov nadávajúcich na dnešný deň a „odľuda“. Sedel sám v tretej lavici uprostred a niečo písal. Vlasy ako – tak učesané mu padali do tváre. Bol zažratý do pribúdajúcich písmen na zdrap papiera. Dianie okolo seba a ohováranie spolužiakov ho netrápilo. Pousmiala sa. Hlavou jej preblesklo, že je to nejaký idiot. Posadila sa. Podoprela si hlavu a začala rozmýšľať. Postupne sa trieda napĺňala pribúdajúcimi žiakmi. Väčšina sa už poznala. Boli to bývalí spolužiaci zo základnej, ľudia, čo sa poznali z rôznych záujmových krúžkov, susedia, kamaráti z minulého roka. Ona nebola zhovorčivá. Pokiaľ sa s ňou nikto nedal do reči, mlčala. Nehanbila sa, len nevedela čo hovoriť.



***


Za barom stál vysoký plavovlasý muž a v ruke držal prázdny pohár. Letmo pozrel na dievčinu a kývol hlavou. Tá mu zamávala na pozdrav. Prešla dozadu cez dvere pre pracovníkov a zložila si veci. Otto sediaci za stolom sa prudko otočil. Usmiala sa naňho. 

-Vitaj, nemyslel som, že prídeš tak skoro.“ Opätoval jej úsmev. 

-Piatky končíme takto. Upravili nám rozvrh.“ 
-No, a ako bolo? Už si sa konečne s niekým zoznámila?“ 
-Ach, Otto,“ vyvrátila oči, „vieš predsa, že so mnou sa nikto nebaví. Pozreli sa na mňa, ohrnuli nosom a starali sa o seba.“ 
-Ale neblbni, nemôžeš byť celý život bez kamarátov!“ 
-Veľmi dobre vieš, že mám predsa teba.“ Podišla k nemu a so širokým úsmevom ho objala. Pokrútil hlavou. 
-Veď viem. Tak, poď. Ľudí je už veľa a mladý za barom sa sťažuje, že by sa mu zišla posila. Utekaj za ním.“

***

Nastúpila, kúpila si lístok a pozrela sa po autobuse. Vzadu sedela skupinka študentov, zjavne v dobrej nálade. Zacítila pohŕdavé pohľady. Boli to pohľady od šiestich dievčat v uniformách Bund deutscher Mädel (BDM). V duchu sa zasmiala. Nemala tieto organizácie rada. Poznala z videnia pár takých dievčat a všetky boli neskutočne namyslené. Nikdy neprišla logickým vysvetlením na to, prečo sú vlastne tieto osoby v jej veku, možno aj mladšie, tak nafúkané. Je snáď niečo viac radiť sa niekam? Ona nechcela byť nikde. Bola sama sebou so svojimi názormi a vôbec sa jej nepozdávalo, že by jej niekto v takejto skupine vtĺkal do hlavy cudzí svetonázor, ktorému vlastne ani poriadne nerozumela. K celej tejto veci mala neutrálny postoj, nebola jednou zo sfanatizovaného davu. Preto bola na seba pyšná. Častokrát počula Otta, ako potichu nadáva, keď k nemu vkročili uniformované osoby. Ona im nevenovala žiadnu pozornosť. Sadla si do prvej polovice autobusu. Oprela si hlavu a rozmýšľala.

***

-Wolfried, poď domov, mama má o teba starosti!“
....
,Čo?´ strhol sa. Rozhliadal sa okolo seba, no nikoho nevidel. Pretrel si oči. Krb už nejavil žiadne známky života, drevo v ňom sa rozpadlo na prach. Pozrel na gauč. Dúfal, že tam bude ležať Sophie, no gauč bol prázdny. ,Asi už odišla.´
-Ponáhľaj sa, Wolfried!“ Zaznelo odniekadiaľ.
-Čo? Kto to hovorí?“ Rýchlo sa pozbieral a intuitívne sa postavil chrbtom k stene. Izba bola celkom tmavá, ledva si dovidel po špičku nosa.
-Predsa ja!“ Pokračovalo to.
*
. ,Predsa sa mi to sníva.´ napadlo mu.
-Nie, nesníva. Prečo ma nechceš počuť? Čo si už na mňa nepamätáš?“ Nenechal sa odbiť podivný hlas. Zreničky v chlapcových očiach sa zúžili. Uvedomil si to. Až teraz mu to došlo. Ten hlas tu nebol. V izbe nikto nestál, nikto nebol schovaný v skrini a nerobil si z neho srandu, v celom dome ostal iba on sám. Ten hlas mu rozprával v hlave. Bol to ten istý hlas, ako pred pár rokmi. Ako predtým, než sa sem presťahovali. Vtedy si myslel, že je najhoršie. Vtedy ho prvýkrát začul. Postupne sa k nemu pridali asi ešte ďalšie tri či štyri hlasy a rozprávali sa. Prekrikovali sa. Hlava sa mu išla rozletieť na drobné čiastočky a od zúfalstva sedával celé dni v kúte vedľa postele, držiac si hlavu tak pevne, ako keby sa mu mala rozpadnúť, keď ju pustí. A vtedy, keď odišli, si myslel, že zmizli nadobro. Mýlil sa. 

***

-Sophie,“ oslovil ju Karl tak milo, ako keby to bola jeho stratená dcéra, „ja viem, že tvoj otec už s tebou nebýva. Buď je mŕtvy, alebo odišiel. A snáď ti nemusím pripomínať, aký trest je za falšovanie podpisu zákonného zástupcu. Dom máš krásny a veľký...minule mi hovoril jeden nemenovaný chlapík, že tvoj dom sa mu naozaj veľmi páči. Čo ty na to, chceš v ňom aj naďalej bývať? Chceš V MESTE aj naďalej bývať?“
-Ja sa môžem aj presťahovať.“
-Ty si ma asi dostatočne nepochopila. Ďalšia možnosť nie je odsťahovať sa...ďalšia možnosť je pracovný tábor za falšovanie podpisu zákonného zástupcu a tým aj platnosti úradných dokumentov.“ Hovoril potichu, skoro mu musela odčítať slová z pier. 
*
-No, čo si mi chcela?“
-Neviem, koľko budem mať času. Myslím po škole a tak...neviem či budem stíhať ti pomôcť v klube.“
-Ale, a prečo? Wolfried ťa moc zamestnáva?“ Podpichol ju Otto a šibalsky sa usmial.
-Cha, cha cha,“ vyvrátila dievčina oči, „veľmi vtipné. Nie, našla som si brigádu. Po škole.“
-Ale? A kde?“ Prekvapil sa.
-Vo firme jedného súkromníka.“ Vypadlo z nej nakoniec.
-A čo tam budeš robiť?“
-Budem pomáhať s papierovaním, prípadne také ľahšie práce typu uvariť kávu.“ Usmiala sa.
-Dúfam, že to nie je nejaký straník.“ Zašepkal a pri tom sa ostražito rozhliadal okolo seba, ako keby niekto načúval.

***

-Včera som mal sen...o tebe.“ Začal Wolfried z ničoho nič. Jeho výraz v tvári sa nezmenil. Rozprával ticho, akoby na niekoho úplne iného. Jeho hlas znel vzdialene. Vyzeral, ako v tranze. Pozorne ho sledovala. „Bola to skôr nočná mora. Lebo v tom sne sme boli....v nejakej podivnej krajine. Všade naokolo kvitli stromy, ale na zemi bol sneh. Ty si sa smiala a zbierala si nejaké kvetiny. Tie ruže! Čo rastú v aleji. Tie si odtrhla. A vtedy si zosmutnela. A odrazu sa začalo všetko rúcať, stromy sa zmenili na podivné tváre, strašne sa šklebili a ešte horšie smiali. Ich konáre sa zmenili na...obrovské ruky a začali ťa driapať, až ťa nakoniec pohltili úplne. Obloha bola zamračená, nad zemou sa plazila hmla. Potom sa to zas všetko zmenilo, ich tváre zmizli a hnáty sa opäť premenili na konáre. A ostal som tam stáť sám. Odrazu som si pripadal taký opustený a nepotrebný...Cítil som, že môj život stratil zmysel. Keď som sa pozrel na ružu, celá vyschla. Umrela s tebou. A ja som chcel tiež. Potom ma nejaký hlas zobudil z toho hrozného sna a keď som sa pozrel okolo seba, nevidel som posteľ ani steny mojej izby. Stál som v obývačke a v ruke som držal pištoľ nevlastného otca. Bola nabitá.“ Na chvíľu sa odmlčal. Posadil sa a zahľadel sa hlboko do očí vystrašeného dievčaťa. Jeho sklenený, nepríčetný pohľad opäť nahradila výrazná farba oblohy. Tvár mal opuchnutú, z roztrhnutej pery mu vytekal teplý pramienok krvi. Pomaly sa chytil za brucho a začal si zrátavať závažnosti zranení. Vlasy, mokré od snehu, si zhrabol dozadu z tváre a pokračoval: „Ja si niekedy myslím, že svoj život som už prežil. Ale potom príde vždy niekto, kto ma presvedčí o opaku...niekto ako ty...no a ten niekto akoby na mňa dával pozor. Ani o tom nevieš ale....to ty si ma zobudila a kričala si na mňa, nech tú zbraň odložím.“ 



P.S.: Ospravedlňujem sa za prípadné chyby v úryvkoch z knihy (hlavne aj  možné "napadlo ju" namiesto "napadlo jej", taktiež, že to nie je zarovnané do bloku, ale kopíroval som to z wordu a nejakou príčinou sa mi to nechce zarovnať. 
P.P.S.: Taktiež sa ospravedlňujem za iné veľkosti písma, vyzerá to hrozne, ale nedá sa to zmeniť (kvôli kopírovaniu z wordu).




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára