2) (podčást) >>> moje první příběhy
- Jak se jmenoval tvůj první sepsaný příběh?
Myslím, že to bola spomínaná poviedka B-208. Ale ak by sme brali do úvahy väčší príbeh, tak uvediem radšej moju "prvú knihu", ktorá názov nemala. Aj v PC ju mám ešte uloženú "Bezmenná".
- Dokončil/a jsi ho?
Nie. A nikdy ani nedokončím. Niektoré veci sú občas písané akoby nasilu... ani nie nasilu, ale nedá sa v nich pokračovať.
- O čem byl?
Hm... viem, že som písal o dievčine menom Sophie, ktorá mala kamaráta a zároveň aj lásku Wolfrieda, kamaráta Otta, u ktorého v klube pracovala. Nebol to klasický love story príbeh. Odohrával sa v časoch nacistického Nemecka. Viem, že Sophie mala zvláštny vzťah k prírode, najmä k vlkom. Vedela si ich skrotiť jedným pohľadom. Presne si už ale nepamätám, aký príbeh sa tam rozvíjal. Myslím, že zatiaľ celkom žiadny, jediná zápletka, taká vážnejšia, bola dakde ku koncu (koniec preto, lebo tam som niekde prestal), keď sa prechádzali s Wolfriedom po lese a chalani z Hitlerjugendu ich začali mlátiť, pravdepodobne kvôli dievčine, ktorej chceli pomôcť (teraz som si prečítal pár odsekov). Ešte nesmiem zabudnúť, že Wolfried bol pravdepodobne mierne telepatický. Žiadne ťažké nadprirodzeno ani nič podobné. Iba dvaja ľudia s mierne vycvičenými schopnosťami.
Keď tak nad tým premýšľam, a čo som si prečítal, neznie to až tak hlúpo. Niektoré slová sú vážne dobré, vložím predsa na záver pár ukážok.
- Co tě vedlo k tomu, že jsi ho sepsal/a a nenechal/a jen
tak povalovat ve své hlavě?
Ja, ako som už hovoril minule, som ho nepísal vymyslený dopredu. Začal som písať o nejakej Sophie, ktorá sa pozerala cez okno von, ako prší a potom šla do lesa, lebo tam boli jej kamaráti vlci. A potom som sa k tomu vrátil a rozširoval to, bez toho, aby som vedel dopredu, čo chcem písať.
- Jestli ten příběh ještě máš, vlož sem nějakou ukázku
Ale iste, niečo múdre už vyberiem. Bude ich niekoľko, kratších, aby ste nemali dlhé čítanie.
Všimla si tri dievčatá klebetiace a chichotajúce
sa, piatich chalanov nadávajúcich na dnešný deň a „odľuda“. Sedel sám v tretej
lavici uprostred a niečo písal. Vlasy ako – tak učesané mu padali do tváre. Bol
zažratý do pribúdajúcich písmen na zdrap papiera. Dianie okolo seba a
ohováranie spolužiakov ho netrápilo. Pousmiala sa. Hlavou jej preblesklo, že je
to nejaký idiot. Posadila sa. Podoprela si hlavu a začala rozmýšľať. Postupne
sa trieda napĺňala pribúdajúcimi žiakmi. Väčšina sa už poznala. Boli to bývalí
spolužiaci zo základnej, ľudia, čo sa poznali z rôznych záujmových krúžkov,
susedia, kamaráti z minulého roka. Ona nebola zhovorčivá. Pokiaľ sa s ňou nikto
nedal do reči, mlčala. Nehanbila sa, len nevedela čo hovoriť.
***
Za barom stál vysoký plavovlasý muž a v ruke držal
prázdny pohár. Letmo pozrel na dievčinu a kývol hlavou. Tá mu zamávala na
pozdrav. Prešla dozadu cez dvere pre pracovníkov a zložila si veci. Otto
sediaci za stolom sa prudko otočil. Usmiala sa naňho.
-Vitaj, nemyslel som, že prídeš tak skoro.“ Opätoval jej úsmev.
-Piatky končíme takto. Upravili nám rozvrh.“
-No, a ako bolo? Už si sa konečne s niekým zoznámila?“
-Ach, Otto,“ vyvrátila oči, „vieš predsa, že so mnou sa nikto nebaví. Pozreli
sa na mňa, ohrnuli nosom a starali sa o seba.“
-Ale neblbni, nemôžeš byť celý život bez kamarátov!“
-Veľmi dobre vieš, že mám predsa teba.“ Podišla k nemu a so širokým úsmevom ho
objala. Pokrútil hlavou.
-Veď viem. Tak, poď. Ľudí je už veľa a mladý za barom sa sťažuje, že by sa mu
zišla posila. Utekaj za ním.“
***
Nastúpila, kúpila si lístok
a pozrela sa po autobuse. Vzadu sedela skupinka študentov, zjavne
v dobrej nálade. Zacítila pohŕdavé pohľady. Boli to pohľady od šiestich
dievčat v uniformách Bund deutscher Mädel (BDM). V duchu sa zasmiala. Nemala
tieto organizácie rada. Poznala z videnia pár takých dievčat a všetky
boli neskutočne namyslené. Nikdy neprišla logickým vysvetlením na to, prečo sú
vlastne tieto osoby v jej veku, možno aj mladšie, tak nafúkané. Je snáď
niečo viac radiť sa niekam? Ona nechcela byť nikde. Bola sama sebou so svojimi
názormi a vôbec sa jej nepozdávalo, že by jej niekto v takejto
skupine vtĺkal do hlavy cudzí svetonázor, ktorému vlastne ani poriadne
nerozumela. K celej tejto veci mala neutrálny postoj, nebola jednou zo sfanatizovaného
davu. Preto bola na seba pyšná. Častokrát počula Otta, ako potichu nadáva, keď
k nemu vkročili uniformované osoby. Ona im nevenovala žiadnu pozornosť.
Sadla si do prvej polovice autobusu. Oprela si hlavu a rozmýšľala.
***
-Wolfried, poď domov, mama má
o teba starosti!“
....
,Čo?´ strhol sa. Rozhliadal sa
okolo seba, no nikoho nevidel. Pretrel si oči. Krb už nejavil žiadne známky
života, drevo v ňom sa rozpadlo na prach. Pozrel na gauč. Dúfal, že tam
bude ležať Sophie, no gauč bol prázdny. ,Asi už odišla.´
-Ponáhľaj sa, Wolfried!“ Zaznelo
odniekadiaľ.
-Čo? Kto to hovorí?“ Rýchlo sa
pozbieral a intuitívne sa postavil chrbtom k stene. Izba bola celkom
tmavá, ledva si dovidel po špičku nosa.
-Predsa ja!“ Pokračovalo to.
*
. ,Predsa sa mi to sníva.´
napadlo mu.
-Nie, nesníva. Prečo ma nechceš počuť? Čo si už na mňa nepamätáš?“
Nenechal sa odbiť podivný hlas. Zreničky v chlapcových očiach sa zúžili.
Uvedomil si to. Až teraz mu to došlo. Ten hlas tu nebol. V izbe nikto
nestál, nikto nebol schovaný v skrini a nerobil si z neho
srandu, v celom dome ostal iba on sám. Ten hlas mu rozprával v hlave.
Bol to ten istý hlas, ako pred pár rokmi. Ako predtým, než sa sem presťahovali.
Vtedy si myslel, že je najhoršie. Vtedy ho prvýkrát začul. Postupne sa
k nemu pridali asi ešte ďalšie tri či štyri hlasy a rozprávali sa.
Prekrikovali sa. Hlava sa mu išla rozletieť na drobné čiastočky a od
zúfalstva sedával celé dni v kúte vedľa postele, držiac si hlavu tak
pevne, ako keby sa mu mala rozpadnúť, keď ju pustí. A vtedy, keď odišli,
si myslel, že zmizli nadobro. Mýlil sa.
***
-Sophie,“ oslovil ju Karl tak
milo, ako keby to bola jeho stratená dcéra, „ja viem, že tvoj otec už
s tebou nebýva. Buď je mŕtvy, alebo odišiel. A snáď ti nemusím
pripomínať, aký trest je za falšovanie podpisu zákonného zástupcu. Dom máš
krásny a veľký...minule mi hovoril jeden nemenovaný chlapík, že tvoj dom
sa mu naozaj veľmi páči. Čo ty na to, chceš v ňom aj naďalej bývať? Chceš
V MESTE aj naďalej bývať?“
-Ja sa môžem aj presťahovať.“
-Ty si ma asi dostatočne nepochopila. Ďalšia možnosť nie je odsťahovať
sa...ďalšia možnosť je pracovný tábor za falšovanie podpisu zákonného zástupcu
a tým aj platnosti úradných dokumentov.“ Hovoril potichu, skoro mu musela
odčítať slová z pier.
*
-No, čo si mi chcela?“
-Neviem, koľko budem mať času.
Myslím po škole a tak...neviem či budem stíhať ti pomôcť v klube.“
-Ale, a prečo? Wolfried ťa
moc zamestnáva?“ Podpichol ju Otto a šibalsky sa usmial.
-Cha, cha cha,“ vyvrátila
dievčina oči, „veľmi vtipné. Nie, našla som si brigádu. Po škole.“
-Ale? A kde?“ Prekvapil sa.
-Vo firme jedného súkromníka.“
Vypadlo z nej nakoniec.
-A čo tam budeš robiť?“
-Budem pomáhať
s papierovaním, prípadne také ľahšie práce typu uvariť kávu.“ Usmiala sa.
-Dúfam, že to nie je nejaký straník.“ Zašepkal a pri tom sa
ostražito rozhliadal okolo seba, ako keby niekto načúval.
***
-Včera som mal sen...o tebe.“
Začal Wolfried z ničoho nič. Jeho výraz v tvári sa nezmenil. Rozprával
ticho, akoby na niekoho úplne iného. Jeho hlas znel vzdialene. Vyzeral, ako
v tranze. Pozorne ho sledovala. „Bola to skôr nočná mora. Lebo v tom
sne sme boli....v nejakej podivnej krajine. Všade naokolo kvitli stromy, ale na
zemi bol sneh. Ty si sa smiala a zbierala si nejaké kvetiny. Tie ruže! Čo
rastú v aleji. Tie si odtrhla. A vtedy si zosmutnela. A odrazu sa
začalo všetko rúcať, stromy sa zmenili na podivné tváre, strašne sa šklebili
a ešte horšie smiali. Ich konáre sa zmenili na...obrovské ruky
a začali ťa driapať, až ťa nakoniec pohltili úplne. Obloha bola zamračená,
nad zemou sa plazila hmla. Potom sa to zas všetko zmenilo, ich tváre zmizli
a hnáty sa opäť premenili na konáre. A ostal som tam stáť sám. Odrazu
som si pripadal taký opustený a nepotrebný...Cítil som, že môj život
stratil zmysel. Keď som sa pozrel na ružu, celá vyschla. Umrela s tebou.
A ja som chcel tiež. Potom ma nejaký hlas zobudil z toho hrozného sna
a keď som sa pozrel okolo seba, nevidel som posteľ ani steny mojej izby.
Stál som v obývačke a v ruke som držal pištoľ nevlastného otca.
Bola nabitá.“ Na chvíľu sa odmlčal. Posadil sa a zahľadel sa hlboko do očí
vystrašeného dievčaťa. Jeho sklenený, nepríčetný pohľad opäť nahradila výrazná
farba oblohy. Tvár mal opuchnutú, z roztrhnutej pery mu vytekal teplý
pramienok krvi. Pomaly sa chytil za brucho a začal si zrátavať závažnosti
zranení. Vlasy, mokré od snehu, si zhrabol dozadu z tváre
a pokračoval: „Ja si niekedy myslím, že svoj život som už prežil. Ale
potom príde vždy niekto, kto ma presvedčí o opaku...niekto ako ty...no
a ten niekto akoby na mňa dával pozor. Ani o tom nevieš ale....to ty
si ma zobudila a kričala si na mňa, nech tú zbraň odložím.“
P.S.: Ospravedlňujem sa za prípadné chyby v úryvkoch z knihy (hlavne aj možné "napadlo ju" namiesto "napadlo jej", taktiež, že to nie je zarovnané do bloku, ale kopíroval som to z wordu a nejakou príčinou sa mi to nechce zarovnať.
P.P.S.: Taktiež sa ospravedlňujem za iné veľkosti písma, vyzerá to hrozne, ale nedá sa to zmeniť (kvôli kopírovaniu z wordu).
P.P.S.: Taktiež sa ospravedlňujem za iné veľkosti písma, vyzerá to hrozne, ale nedá sa to zmeniť (kvôli kopírovaniu z wordu).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára