Zbúraný múr

Začal som ho stavať úplne sám a ty si mi pomohla. Nielen ho dostavať, ale pomohla si mi ho spríjemniť, zútulniť a ponúkla si mi ruku s iným pohľadom na svet, ktorú som prijal. Ten text mám živo pred očami, presne tak, ako naše spoločné vychádzky a chvíle strávené s tebou. 

Ony nezmiznú.

Už nikdy. 

Ostanú v mojej hlave a budú mi pripomínať moju slabosť. 

Slabosť pre teba.

Končekmi prstov prechádzam po obraze, ktorý si pre mňa namaľovala. Valí sa z neho akási divná energia, skôr niečo prázdne, duté. Akoby veľké nič obalené v darčekovom papieri. 

Vtedy znamenal veľmi veľa.

Dnes je iba ďalším klincom v stene

/klamem, v mojom srdci/
a ja ho stále milujem, tak či tak, lebo z neho cítim teba.

Závoj rozfúkal vietor a nechal ma na chladnej ulici bez konca. Bez svetiel. Iba okolo sa na mňa dívajú vysoké budovy s vymlátenými oknami. Z ošarpanej fasády sa ku mne načahujú pokrivené pahýle nedokonalosti, zakončené dlhými pazúrmi. Chcú sa mi zaryť do tela. Ostávam stáť na mieste.
Na bolesti predsa už nezáleží. Znesiem radšej krvácajúcu ranu. Tá sa dá vždy obviazať.
Na fyzickej bolesti už nezáleží.
Ja sa cez ňu prehryznem.
Ale ostanem tu stáť.

Stále totiž naivne dúfam, že sa ukážeš. Chytíš ma za ruku a povieš: Bol to iba zlý sen." A pôjdeme do nášho vysnívaného domčeka, i keď iba slovne. 

Budem tu čakať na teba, trebárs aj do konca života.

Múr si mi už predsa dávno zbúrala.