Strácam sa

Nie som tu, aj keď môj odraz v zrkadle možno hovorí niečo iné.

Sledujem dianie okolo seba a mám pocit, že sa mením na parazita.

Ako tie chrobáky, čo vyliezali z plesnivých stien v Thayerovej škole a padli Jackovi na hlavu. Presne tak nechutný a nepotrebný som ja, presne iba malá časť príbehu, nepodstatná, ktorá sa môže jedine tak rozdupať, lebo nie je ničím prospešná. 

Pozerám sa okolo seba na ľudí, vedľa ktorých žijem. 

Som cudzinec. 

Odrazu si zas pripadám, že sem nepatrím. Ani krvou, ani správaním. Stratil som niť, témy zmizli a ja miznem spolu s nimi. Začínam sa strácať. 

Bez roboty a neužitočný. Ďalší hladný krk navyše, čo sa o nič nepričiní. 

Som odľud a tento status je už asi nenávratne vytetovaný na mojom tele. Alebo v mojom srdci?

Cítim vír. Zas sa všetko točí. 

Je to už blízko.

Nie je cesta späť. 

Potečie krv.