Výgrc

Podal som ti nôž (rukoväťou k tebe) aby som ti neublížil. Ty si ho chytil a bodol si ma na najcitlivejšie miesto. Hodil si ho kdesi za mňa, kde stálo moje imaginárne srdce. To pravé asi nebije. Je už dávno mŕtve. 

Myslel som si, že keď ma pošleš do piče, bude to horšie. Uvažoval som nad tým, že spácham samovraždu. Ale keď sa to reálne stalo a ty si ma niekoľkokrát poslal do piče, tak som si povedal "aha, dobre" a spravil som si čaj. Bol dobrý, lepšie ako tvoje slová a moje sklamanie v samom sebe. Už zas. Samovražda mi asi za to nestojí. Ušetrím si ju do budúcna. Budem ju ešte potrebovať. 

Na stene balkóna sedí obrovský komár. Nehýbe sa, ale aj tak okolo neho chodím ako duch. Bojím sa ho. On ma možno ani nezaregistroval. Však načoby. Som malá postavička v tomto svete a nemám žiadny hlbší význam okrem prirábania vrások na tvárach tých, ktorí ma poznajú. 

Svet vnímam päťrozmerne. Zdola, zľava a sprava počujem hlasy. Dole je nejaká párty. Slovenka prišla na návštevu, pravdepodobne. Koľko Slovákov okrem nás žije v tomto baráku? Cítim slnko, pečie ako sprosté. Cítim vzduch, víri okolo mňa. A ja si pripadám hlúpo, lebo za tým všetkým sa nachádza ešte čosi, čo nikto neregistruje. Niečo navyše. 

V noci sa budím na každý šuchot a dívam sa k vchodovým dverám. Asi očakávam nepríjemnú návštevu s neprívetivými očami, ktoré ma pohltia. Oči plné nenávisti. Temnoty sa nebojím. Bojím sa iba toho, aby nebola príliš krutá. A chcem baterku. Keď si myslím, že konečne dobre zaspávam, zobudím sa na nočnú moru. Výkrik na jazyku, vzlyky a slzy. Prečo sa mi snívajú také kokotiny? Hádžem sa na tej provizórnej gaučovej veci ako ryža na panvici. Tiež bez hlbšieho zmyslu. Namiesto ryže sa dajú predsa spraviť aj zemiaky. A ryžu možno zahodiť do koša. Ešteže som už dlho nemal spánkovú paralýzu. To je vec!

Občas premýšľam, koľko emócií má "zdravý" človek a koľko ich mám ja. Je to asi deväť k desaťtisíc. Okrem flipov z trápnej reklamy na Kofolu ma nič tak ľahko nedostane. Všetko ide okolo mňa ako vietor, keď fajčím a dym sa pri mne akosi nechce zdržiavať. Ale otázka je dokedy?

Alebo navždy?

Bol by to tupý život s takou zásobou emócií (tých vedome prejavovaných). Ostatné asi vo mne ležia, viem, že ich mám, ešte pred pár rokmi som nimi šermoval popred seba s ostnatým obojkom na krku a bál som sa, aby ma niekto nezranil. Teraz šermovať nemusím, pretože ma ľudia zraniť nedokážu. Alebo ja si to skôr nedokážem pripustiť. Som android z toho vesmírneho seriálu, teraz som zabudol meno. Iba robím roboticky veci, ktoré by mali robiť normálne ľudia. Také ako umyť sa, vysrať sa, umyť riad, umyť okolie, ísť si vybaviť pracovné záležitosti, niečo hodiť do žalúdka, niečo vypiť a ísť spať (bdieť). A tak podobne. 

Však čo. Život je príliš smutný na to, aby som nad ním plakal. Pretože to je asi jediná vec, ktorú neviem ovládať. Plačem, keď sa niekto smeje a smútim, keď sa niekto raduje.

Ešteže nechodím na kary.