Pocit

Snažím sa koncentrovať na jednu sekundu. Alebo skôr, na minútu. A možno aj na hodinu. Ktorá je hodina a ktorá je sekunda? Občas sa tieto pojmy ľahko mýlia. Jednu hodinu možno utopiť v rume a jednu sekundu možno považovať za celý deň. Krik z chodby znie ako pokazená platňa rádia Jerevan. Vidno iba guľôčky svetiel, ktoré pripomínajú orba. Orb, ktorý sa zas podobá na poltergeista, keď dokáže dať do pohybu tri rôzne betónové gule.

Nemáš na to gule?

Ani ja som nemal.

A ten hluk z ulice sa mieša s klopaním podrážky slečny, ktorá ostala v škole príliš dlho, pretože je to jej práca. Pretože jej doma možno mrnčí horda hladných detí. A teraz, keď už sa stmieva, chodí si tu, ako Popoluška po snehu. Až na jeden rozdiel – ona dupe.

Zachytávam hučanie elektriny, pretože lampy na chodbe sú až priveľmi jasné. Kiežby bola jasná takisto aj moja myseľ. Teraz už spí. Iba prsty automaticky vyťukávajú jedno písmeno za druhým. Tak by to malo ísť aj na klavíri, povedal mi môj vyučujúci. Je to všetko v hlave.

Áno, máš pravdu. Všetko je to v hlave. Všetky zvuky a svetlá. A s nimi aj hlasy a démoni.

Lavička je priveľmi symetrická. Nemám rád symetriu. Nemám rád kubizmus. Jednoducho je to na mňa až príliš matematické. Nemám rád otáčanie kľúčov v kľúčovej dierke. Pretože Mini bude doma plakať.

Vyvracal až priveľa životnej energie.

Chcem sa dostať až k tomu dňu, kedy ju vyvraciam aj ja. Čo mi povie? „Dobrý deň, dnes umriete“? Aby to bolo také zjavné. Tak ľahko načrtnuté v rôznofarebnom skicári na stránkach, kde sa na vás usmieva Hello Kitty. Tak ľahko ružové. A pritom, ružová je príliš temná pre tieto dni.

Slnko už dávno zapadlo.

Západ je už dávno na východe.

A vychádzajúca hviezda pohasla.

Nastáva obdobie tmy. Obdobie, kedy vám pred nosom začnú temnieť svetlá, ako v tom najkrutejšom horore od Kinga. Svetlá, ktoré nepoznajú svojho šéfa – vypínač. Sú drzé a štípu, hlavne v lete, keď vydávajú príliš veľké teplo. A zas príliš chladné v zime, kedy iba apaticky blikajú a smejú sa vám do očí... teda ak majú toľko žiary.

Avšak pouličné lampy horiacej hlavičky zápalky tu budú stále. Aj keď zatemníte okná, stále sa vám bude snívať o ich dotieravom a pálivom pohľade. Stále s nimi budete konfrontovaní. Stále sa na vás budú prizerať a budú vás ohovárať. Budú tu pre vás, ale nie pre to, aby vám posvietili na cestu, ale aby zmazali za vaším telom krvavé šmuhy od vraha noci. Počínajúc príliš vyprahnutou chodbou so studenou a nevľúdnou žulou, až po vietor, ktorý sa vám nemilosrdne zaryje do tváre, ako keby vám chcel niečo povedať. A pritom mlčí.

To vás iba facká, ak by ste náhodou nevedeli.

Ruženec v roztrasenej ruke sa rozpadne pod ťažobou klamu. Sebaklamu, predovšetkým. Pretože klamať iným je zakázané. Klamať sebe je prirodzené. Skoro ako hovno, ktoré z vás vypadne každé ráno (pokiaľ ste zdraví). Smrdí a je to hocikedy dosť nepríjemná záležitosť, ale vám to príde až priveľmi samozrejmé. A klamať sám seba je tiež dosť skeptické, ale naozaj až priveľmi samozrejmé na to, aby sme si priznali pravdu: Nemáš na tomto svete čo robiť. Nie je určený pre teba a nie je určený ani pre tvojho suseda.

Tento svet nepatrí nikomu.

Je tma.

A jedno, čo naozaj počujem, je buchot môjho vlastného vnútra. Vychádza zo mňa, nie zo srdca, ale  útrob môjho znivočeného a chorého tela. Či je to moja chorá hlava? Nebudem sa hádať, moje prsty automaticky zapisujú každý okamih, presne tak, ako by som mal vedieť Ungarischen Melodie na klavíri. Je tak jednoduché rozdať svetu písmo. Ale o to je ťažšie dať mu príjemnú hudbu. O to je zložitejšie predstaviť mu krásu, ale tak jednoduché tresnúť ho popolníkom plným ohorkov po hlave.

Vidieť v tme prízraky je detinské. Ale vidieť prízraky v očiach druhého je démonické.

Zadržiavam chuť nehodiť to tu/sa o zem. Chodba je predsa prázdna, Charlie, prečo by si to nemohol spraviť? Bráni ti v tom niečo?

Ó áno, stále ma pozorujú tie žeravé hlavy. Lietajú okolo mňa ako roztrúsená pásomnica. A pokiaľ ich šepot bude znieť, ja radšej posedím. Prečítam si noviny, možno si aj zdriemnem – ak ma nebudú chcieť zožrať. Ak tie temné obdĺžniky okien nebudú pchať črepiny zbytočností do mojej hlavy. Je plná. Potrebujem hélium.

Alebo válium.

A možno aj heroín.

Človek nikdy nevie, čo mu padne vhod.