V oblakoch

Zapojil som sa u Elizabeth do súťaže všemožného tvorenia, t.j. poviedka, báseň, fotografia, obraz.... Téma bola "V oblakoch", tak som vymyslel túto poviedku.

A vyhral som.

GRATULUJTE MI!

Robím si srandu. Gratulovať mi nemusíte, ale naozaj som vyhral.

Skopčil som ju z wordu, dúfam, že sa nejak nerozpadne.
_____________________________________________

„Prestaň sa snažiť lietať, keď aj tak vieš, že sa ti to nikdy nepodarí.“

Vedel, že to patrí jemu, aj keď zdroj hlasu nevidel. Skrýval sa. V podstate ako vždy.

Stál na streche budovy, ktorá mala asi dvadsaťjeden poschodí. Boli to kancelárske priestory. Každý deň tam sekretárky vytlačili cez tisíc nepotrebných papierov a asi dve tisícky na to skartovali. Bol to zabijak všetkých stromov. S priemernými platmi sa potom usmievavé vracali domov za svojou rodinou, ktorá vôbec nebola dokonalá. Samozrejme, úsmev bol výborne nacvičený. Manželia chodievali za kurvami o pár ulíc od svojho domu. Brávali ich do svojich priemerných áut. Niektorí sa im sťažovali, aký majú ťažký život, iní sa zas vychvaľovali a nechutne si vymýšľali. Ani jednému z nich však nedošlo, že tie dievčatá to absolútne nezaujíma.

On to vedel. Stál s rozpaženými rukami. Vietor mu fúkal do tváre. Najhoršie na tom boli deti takýchto rodičov. Vedel aj to. Bol toho svedkom každý deň. Jeho mama teraz sedela niekoľko poschodí pod ním na stoličke a ťukala do klávesnice počítaču. Šéf jej dal na dnes dosť veľa roboty... vlastne, tú prácu robila už takmer celý týždeň. Doma o tom často hovorievala. Potom sa s bolesťami hlavy otočila k manželovi chrbtom a zaspala.

Pozrel na hodinky. Jeho otec v tomto čase sedí vo svojom aute a má namierené do blízkej kaviarničky. Už asi pol roka tam chodí a snaží sa zbaliť tú mladú mrchu s dlhými štíhlymi nohami, ktoré si rada pchá do dierovaných pančucháčov. Jej priblbý smiech sa nedá počúvať. Je to jednoducho mladé mäsko, ktoré si je veľmi dobre vedomé vysokého záujmu zo strany opačných pohlaví akéhokoľvek veku. Potom sa jeho otec zodvihne, stopne si nejakú žienku ľahších mravov (pretože iba v pondelok a vo štvrtok si chodieval užívať; iné dni bola matka kratšie v práci a mohla by ho odhaliť... aj tak už niečo tušila) a zaplatí jej štyridsať za úbohé služby. On bude mať ego na mieste, ona bude mať prachy na drogy.

Pozrel sa do neba. Nad ním plávali sivé oblaky. Boli chladné, ako dnešný deň... a ako hociktorý iný včerajší či zajtrajší. Občas premýšľal, čo by asi bolo na svete iné, keby ľudia vedeli lietať. Možno by mali trošku iné povahy, pretože by mohli napríklad viacej cestovať. Nemuseli by sa vyrábať autá a vlaky pre osobnú dopravu, stačili by iba nákladné autá. A už vôbec by nelietali lietadlá, ktoré tak milerady padajú. Možno by práve jeho otca teraz nezaujímala tá čašníčka, pretože by letel asi dvadsať metrov nad zemou a premýšľal by. A možno by sa jeho matka práve teraz nahnevala, hodila šéfovi do hlavy tie prekliate papiere a išla by roznášať vzdušnú poštu.

Odrazu si však spomenul na divadelnú hru o dvoch bratoch (či kamarátoch?), ktorým sa nepáčilo byť na zemi, pretože im vadili ľudské pomery, zotročovanie a podobné. Vybrali sa teda do Kukučkova, vzdušného mesta, kde však začali robiť to isté, ako ľudia na zemi. Preto ich vtáci odtiaľ vyhodili. Škoda, že autora si nepamätá. Bol si však vedomý toho, že momentálne nie je vôbec podstatný. Spomenul si na hru iba kvôli uvedomeniu ľudskej zhnilosti. ,Daj ľuďom krídla a vtáci sa odnaučia lietať.‘

Zapálil si cigaretu. Stále však nezliezol z okraja budovy. Kedysi sa výšok bál, dnes ich považoval za niečo nadpozemské. Niečo, ako prechod do iného sveta. Svojím spôsobom to bola pravda. Ak človek skočí z tejto budovy, nie je šanca, že by žil aj ďalej pozemský život. Dostane sa do úplne iného sveta. Niektorí sa ho boja. Iní ho považujú za niečo fantastické a snažia sa v ňom vŕtať. Ostatní mu neveria.

Vyfúkol dym. Bol rovnako chladný ako oblaky nad jeho hlavou. Stále čakal, kedy začnú plakať. Kedy sa začnú rozčuľovať nad nezmyselnosťou jeho konania. Ale oni aj naďalej ticho plávali v príkaze vetra.

„Za toto pôjdeš do pekla!“

Vykríklo to kdesi za ním. Trošku ho myklo, ale zdráhal sa otočiť. Nechcel to vidieť. Stačilo, že mu teraz hovorilo do hlavy bez toho, aby sa vôbec opýtalo, či mu môže poradiť. Bola to jeho hlava a on si nenechá od nikoho cudzieho plávať v nej len tak.

„Nech! Hore aj tak nič nie je!“ vykríkol spätne a nedofajčenú cigaretu hodil pred seba do prázdna.

„Nemôžeš to vedieť. Nikdy si tam nebol.“

„Ale môžem si domyslieť. Ak sedia v oblakoch ľudia, ktorých spoločnosť považuje za dobrých, tak je to tam pekný cirkus. Hore nič nie je. Je tam prázdno. Pozri sa iba do tých oblakov. Sú sivé a bez života. Občas sú biele, ale aj tak pôsobia veľmi chladno. Krehko. Presne ako cigaretový dym. O chvíľu sa aj tak rozplynú. A niekedy sa vôbec neukážu. To záleží, čo im prikáže počasie. To sa zas riadi zákonitosťami zeme. A zem je podriadená vplyvom vesmíru. Z toho vyplýva, že oblaky nie sú vôbec slobodné. Majú diktát, presne nalinkovaný život, ktorým sa musia riadiť. Aj ich plač je umelo vytvorený. Je to rovnaké tam hore, ako tu na zemi.

Ľudia tiež majú nalinkovaný život. Ich šéf zas podlieha inému šéfovi, ktorý je podriadený opäť niekomu inému. Ale kde tá hierarchia končí? Kde končí obmedzovanie? Aj ľudia plačú vtedy, keď to majú nariadené, smejú sa vtedy, keď je to vhodné. Ako by asi vyzeral syn, ktorý by sa smial na pohrebe matky? A ako by vyzerala dcéra, ktorá by plakala pri čítaní lekárskej správy, že jej otec sa zázračne vyliečil z posledného štádia rakoviny? Je to smiešne.

Kedysi som chcel ísť tam hore. Ako malý som sníval byť astronautom. Potom som sa však začal báť. Nie vesmíru, nie prázdnoty a ani čiernych dier či asteroidov. Bál som sa tej nekonečnej slobody. Nevedel som, ako by som sa na mieste bez pravidiel zachoval. Neskôr som zistil, že pravidlá sú aj tam. Tak som si chcel kúpiť rogalo. Nanešťastie sú obaja moji rodičia proti. Príde im to príliš riskantné. Môj otec neriskuje, keď chodí za kurvami? A matke nehrozí infarkt, keď sa ide v práci pretrhnúť?

Vládne tu šialenstvo a strach. Slobodní ľudia sú zatváraní a odsudzovaní. Alebo vytláčaní zo spoločnosti.

Nechcem ísť už tam hore. Ani do vesmíru, ani do oblakov. Všade je to rovnaké – sivé a uplakané. Chcem lepší život, nie tento svet v tmavej bubline bez dverí.“

Chvíľu bolo ticho. Vedel však, že to tu je. Cítil to za sebou.

Už keď sa chcel otočiť, začul: „Zem je len očistec. Ja ťa dostanem do raja. Do ozajstných oblakov.“

Odrazu cítil, ako ho do chrbta strčili dve kostnaté a chladné ruky. Bola to veľká sila, ako keby do neho narazil rozbehnutý chlap. Prevrátil sa dopredu. Zašmátral rukami vo vzduchu. Vedel, že je to zbytočné, ale bola to akási podvedomá reakcia jeho tela. Niečo ako pud sebazáchovy. Videl, ako sa zem až prirýchlo približuje. ,Tak takto sa cítia ľudia pri zoskoku padákom.‘ Ibaže jemu padák chýbal.

Ešte než sa jeho kosti stihli roztrieštiť na chodníku a než sa jeho mäso stihlo rozprsknúť do tvárí okoloidúcich, zbadal pred sebou čudný vír. Vletel priamo do neho.

A viac si nepamätal.

Na chodník medzi ľudí dopadol už pár sekúnd mŕtvy chlapec.

Bez duše.