Bla, bla, bla.

Posledné dni sú také úbohé a smutné, až mám nechuť sem chodiť. Nie že by tie dni v mojom živote boli zlé, ja skôr hovorím o týchto neplodných myšlienkach. Potom nemám dôvod sem chodiť. Žiadne nové články, žiadne fotky, žiadne príbehy ani básničky... To sa potom nemôžem čudovať, že mi to tu upadá.

Ešte v minulom článku (s fotkami Mini), som sa veľmi tešil, ako sem pridám kadejaké... novinky. Dnes je taký depresívny deň, že mi všetky vyfučali z hlavy. Jediné, s čím sa vám môžem pochváliť, je tretie miesto v mojej vekovej kategórii v próze (niekto musí byť aj na chvoste), ktoré som získal.

Už nejaké dva, tri týždne som zdravotne indisponovaný. "Vyriešili" to jedny ATB, z ktorých mi bolo zle (alebo som veľa na ne pil?!), tak som ich vysadil. Potom sa mi to zhoršilo, chrchlal som ako debil, až ma všetko bolelo. Tak som dostal druhé ATB, ktoré som už v živote niekoľkokrát užíval. A tieto papkám celkom poctivo, s výnimkou včerajšku... ale pri tých nebezpečných kombináciách, ktoré nastali, som sa bál aj dýchať čerstvý vzduch, nie to ešte pchať do seba chémiu.

V poslednom čase som ostal skazený. Ale tak poriadne. Nepáči sa mi na tom všetko to, že sa mi to začína páčiť. Tieto spontánne víkendové akcie... hm, nejaký som nevybúrený, alebo ako to nazvať. Neviem sa proste skrotiť, mám chuť sa celý život iba baviť, v pokoji ho prechľastať, chcem si robiť to, čo ma baví a nie mať nervy z toho, čo ma nebaví! Zajtra máme DVU... nemôžem ten predmet zniesť! Ach, zlatý Jozef! To bol učiteľ! Mám chuť sa vy***ať aj na celú školu! (neviem, prečo to teraz cenzúrujem, keď inokedy hreším ako pohan). Stále nemám tému na bakalárku (a už je dávno po termíne), vadí mi tam tak veľa vecí... Prajem si robiť prácu, ktorá ma baví. 

A s týmto súvisí aj to, že som konečne zas začal pracovať na knihe. Prepisujem (namiesto toho, aby som sa učil filozofiu na pondelňajšiu písomku), opravujem druhú časť. Už mám opravených krásnych 14 strán, prepísaných krásnych 39. Keď to doprepisujem, vrhnem sa na písanie tretej časti... a to bude koniec. 

Ach, kiežby som bol ťažko zbohatlícky človek, čo nemusí nič robiť...

Na december mám tristoosem smien, nechce sa mi, proste sa mi vôbec nechce hrabať sa v tých zaprášených, hnusných a škaredých handrách a predierať sa cez davy ľudí, ktorí na poslednú chvíľu nabehnú najbližším nakúpiť na Vianoce zbytočné veci z Kambodže. Počúvať tie primitívne skladby, ktoré hrajú asi dvadsať krát za deň. Tráviť celý deň pod umelým osvetlením.

Treba mi toľko peňazí, ľudia, toľko peňazí! Toľko motivácie dýchať a žiť... ach jaj. Je tu taká veľká bieda! Všade je prázdno a stromy sú sivé. 

Ja chcem už pokoj od všetkých.