Prvá časť

Časť prvá

Richard sedel na zadných sedačkách auta. Jeho matka držala volant a spomedzi prstov jej trčala zapálená cigareta. Otvorené okienko malo zabrániť dymu usídliť sa v aute, ale Richard dávno vedel, že to nepomôže. Cigaretový smrad tu ostane. Nemal rád, keď fajčila. Odvtedy, čo sa rozviedla s ocom, začala opäť fajčiť. Súd trval pár týždňov. Ako matka ho mala dostať do výchovy až do jeho plnoletosti. Ale Viliam (otec) mal vždy nejaké eso v rukáve, aby to celé skomplikoval. Richard nevedel, čo na ňu všetko za svinstvo vytiahol a vlastne mu to bolo aj jedno. Hlavná vec, že s ním neostal v tom nechutnom jednoizbovom byte na rohu tridsiatej piatej pri najrušnejšej križovatke v meste. Po všetkých súdnych opletačkách si Alyssia, jeho matka, vzala pôžičku a objavila nejaký dom na vidieku. Bol vzdialený asi šesťdesiat kilometrov od mesta, v ktorom Richard strávil svoje najhoršie roky života.

„Za chvíľku tam budeme, Richie.“ Usmiala sa Alyssia do spätného zrkadla a žmurkla. Syn jej úsmev opätoval. Potom sa zahľadel von z okna a pozoroval rozmazanú prírodu v krásnych jesenných farbách. V kalendári síce jeseň bola, ale teplota tomu nenasvedčovala. Ešte stále bolo von príjemne. Mikiny ostali visieť v skriniach.

Ani nie po dvadsiatich minútach prešli cez malé mestečko.

Richard vedel iba toľko, že v ňom bývať nebudú. Alyssia mu prezradila, že budú bývať viac na samote, možno kilometer od mestečka. Celá táto oblasť bola zalesnená a kúsok od ich domu, vravela včera večer natešene, bude jazero.

„Nieže sa budeš okolo neho túlať sám!“ Hrozila mu prstom. Pri svetle malej lampičky sa mihal, až oči ťahalo.

„Nie, mami.“ Sľúbil jej. Vopred však vedel, že sa tam sám prechádzať skrátka BUDE, lebo Alyssia Warholová bola priveľmi zaneprázdnená, než aby dávala pozor na svojho syna. Nieto sa mu ešte naplno venovala.

„Tak a sme tu.“ Zvolala víťazoslávne a zatiahla ručnú brzdu.

Richard vystúpil z auta. Pred jeho očami sa týčil dvojposchodový dom s klasickým bielym obložením a tmavou strechou. Okolo neho stáli stromy zafarbené červeno-žltým lístím. Cestička k domu bola už zapadaná. Bude treba hrabať. Pozrel sa na svoju mamu, ktorá mala v očiach šťastie. Naozajstné šťastie. Celé ju rozžiarilo. Bolo to tou krásnou prírodou, vlastným domom alebo uvedomením si, že to peklo sa už nadobro skončilo?

„Poď, Richie. Ideme sa pozrieť dnu. Môžeš si vybrať ktorúkoľvek izbu, čo ty na to?“

„Tak dobre.“ Odpovedal jej a nesmelo sa vydal zapadnutou cestičkou smerom ku vchodu.

Pri vchode do chodby domu si spomenul na všetky hororové filmy, ktoré potajme pozeral. Starý dom, niekto sa doňho nasťahuje a začnú sa diať problémy. Duchovia, nevysvetliteľné záhady, niekto v tom dome umrel, na stenách je krv, v stenách mŕtvoly a z televízora vypadne dievčatko, ktoré sa istotne bude volať Samara. Nesmie zabudnúť, že v izbe si má zvesiť všetky zrkadlá, ktoré tam teoreticky budú. Pozor aj na šatník, v ňom sa skrýva niečo zlé...

„Bude tu veľa práce.“ Začul matkin hlas z vedľajšej miestnosti a nevedomky sa chytil za srdce. Rozbúchalo sa mu silnejšie. Nečakal monológ a určite nie s tak veľkou ozvenou, ktorá vyjadrovala prázdnotu. Podišiel k dreveným schodom z tmavého dreva a pomaly sa začal šplhať hore. Dostal sa na tmavú chodbu na konci ktorej bolo veľké okno až po zem. Bolo otvorené. Záclona fučala v rytme vetra. S veľkými obavami sa k nemu vybral. Pravou rukou sa pridŕžal steny a ľavú mal nachystanú na obrannú reakciu. Richard bol ľavák. Keď prišiel až k oknu, ledabolo vykukol z neho von. Videl prázdny dvor zahádzaný lístím a pomedzi koruny stromov zahliadol aj odlesky. Slnko tancovalo po vodnej hladine jazera. Naozaj bolo blízko. Okno pomaly zavrel. Keď sa otočil čelom k chodbe, myklo ho. Dvere, ktoré mal teraz po pravej ruke, boli dokorán otvorené. Bol by prisahal, že keď sa zakrádal k oknu, všetky dvere na chodbe boli zavreté. Možno si ich iba nevšimol...

Vošiel do izby, ktorá sa mu sama ponúkla. Strecha oproti dverám mala prudký sklon. Pri nej bola natlačená veľká manželská posteľ. Stála sama v celej pustej izbe, akoby sa skrývala pred novými majiteľmi. Napravo bol výklenok s výhľadom na dvor. Na oknách vo výklenku sa dalo pohodlne sedieť. Izba nebola veľká, ale vyzerala veľmi útulne.

Začul kroky a prudko sa otočil.

„Tak čo, už si si vybral izbu?“ Spýtala sa jeho mama, ktorá sa postavila medzi dvere a oprela sa o zárubňu.

„Áno. Toto bude moja izba.“ Odpovedal Richie a ako zapečatenie odpovede dupol nohou po zaprášených parketách.