Druhá časť

Časť druhá

Jazero ležalo hneď za konečnou hranicou pozemku. Nebolo veľké, ale ani príliš malé. Od hladiny sa odrážali stále slnečné lúče. V korunách stromov čvirikali vtáky. Asi sa chystali na odlet do teplých krajín.

Richard sedel pri hladine na prevrátenom kmeni stromu a hádzal do vody kamienky. Jeho mama ostala doma. Prehrabávala sa vo veciach, kontrolovala, či si nič dôležité nezabudli a spisovala nejaké papiere. Sedela za počítačom. Na nose mala svoje pracovné okuliare, ako ich s úsmevom na tvári vždy nazývala. Stále si myslela, že Richie je na hojdačke, alebo sa potuluje kdesi pri dome. Keby ho videla sedieť pri jazere samého, rozbehla by sa za ním a robila by pri tom nesmierny krik. Sama na seba však nikdy nekričala. Alyssia chcela vychovať dobrého syna... chcela ho hlavne vychovať. Predstava, že by prišla o ďalšie dieťa ju strašila najviac. Občas mávala nočné mory a budila sa spotená zo spánku, v ktorom Richie umiera, kričí na mamu a posledný očný kontakt s ním ju vždy zabolí. Vtedy sa strhne.

Deje sa to ale naozaj iba občas.

„Čľup!“

Voda sa rozprskla. V mieste, kde sa kameň dotkol hladiny, sa vytvorili kruhy. Šírili sa až k brehom.

Odrazu pochytil Richarda stiesnený pocit. Prudko sa otočil. Za ním stáli stromy. Vyzerali priateľsky až ochranársky. Konáre rozvetvené okolo seba k nemu naťahovali v snahe ho objať. Nikde nikto. Aj šum vetra stíchol. Pozrel sa vyššie. Pomedzi polovypĺznuté koruny uvidel okno. Okno na svojej izbe. Bolo pootvorené. Richard prižmúril oči aby lepšie zaostril. Mal by už konečne zájsť na očné. Do diaľky videl mierne rozmazane, ale mame to ešte nepovedal. Nemal potrebu. Zatiaľ mu to nijak neprekážalo. Keď stále nič nespozoroval, odvrátil sa späť. Chytil do ruky ďalší kameň a vtedy mu prešiel prudký mráz po chrbte. Všetky chlpy na tele sa mu zježili. Vyskočil a otočil sa. Na chvíľu stratil rovnováhu. Popadol strom, ktorý bol najbližšie a zaprel sa oň. Zrak mu zase skočil do okna na izbe. Zazrel v ňom nejaký čierny fľak, ktorý ihneď zmizol. Richard sa preľakol. Vietor začal opäť pofukovať a vtáci sa rozštebotali. Táto mŕtva minúta bola ako prapodivná časopriestorová slučka. Richard sa do nej dostal bez svojho pričinenia a celkom nerád.

Rozbehol sa k domu a opadané lístie mu šušťalo pod nohami.

Alyssia sedela za počítačom, presne ako si Richard predstavoval. Na nose jej sedeli okuliare, pracovné okuliare, a tvárila sa vážne. Ani si nevšimla, že do izby vtrhol jej syn.

„Mami,“ začal potichu. Alyssia sa pomaly otočila a okuliare odložila na stôl. „Je niekto ešte v našom dome?“ Spýtal sa váhavo.

Alyssia zdvihla obočie: „Kto by tu bol, zlatíčko?“

„Ja neviem, nejaký predajca alebo sused?“

„Sám dobre vieš, že dom je náš už pár dní a susedia sú asi kilometer ďaleko. Videl si snáď niekoho?“

Richard zavrtel hlavou.

„Iba sa mi niečo zdalo.“ Povedal po chvíli a obrátil sa. Alyssia sa nesmelo usmiala, založila si naspäť okuliare a tvár ponorila do žiary notebooku.

„Toto je naša prvá večera v novom dome!“ Zajasala Alyssia. Energicky položila veľký tanier na stôl. Bolo na ňom všetko: saláma, šunka, syry, klobáska aj slanina, vajíčko, zelenina a kúsok nátierky. V druhej miske bola iná nátierka, tej bolo však podstatne viac. Richard si ju natrel na chleba a natiahol sa k šunke. Tú mal najradšej. Chvíľku zaváhal a nakoniec si zobral aj vajíčko a údený syr. Už dlho si nepamätal takúto dobrú večeru „vo veľkom štýle“, ako by to bol pomenoval jeho otec. Posledných pár mesiacov ani nejedávali spolu. Alyssia jedla väčšinou chlieb s maslom, ovsené vločky alebo jogurt a Richard nevečeral vôbec.

Konečne sa dosýta najedol.

Keď rozsvietil stropné svetlo, izba sa ponorila do temnej žiary. Žiarovka bola slabá a vrhala skôr tieň. Podišiel k nočnému stolíku, ktorý si pritiahol k posteli. Šťukol vypínačom na malej lampičke a izba bola konečne svetlejšia. Sadol si na posteľ. Mama už stihla prezliecť periny a natiahnuť novú plachtu. Celá izba voňala čistou bielizňou. Veci si ešte nestihol vybaliť. Zízali z otvorených kufrov a čakali, kým ich majiteľ zavesí na vešiak a vloží do šatníku, alebo kým ich nezloží a neuloží do komody. Komodu tu však nemal. Ani nijakú skriňu. Miestnosť bola ešte stále pustá. Jediná vec, ktorá sa tu nachádzala, bol šatník. Jeho dvere vyčnievali zo steny ako nenažraná papuľa votrelca. Týčil sa presne oproti posteli. Richard vstal a s nevôľou sa vybral k šatníku. Všimol si, že vo vnútri visí malá retiazka – vypínač na žiarovku, ktorá bola pripevnená k stropu. Potiahol ním. Nič sa nestalo. Dvere urýchlene zavrel a hodil k nim kufor, aby sa v noci náhodou neotvorili. Na schodoch začul kroky. Čakal, kým prídu až k nemu.

„Naozaj chceš spať tu? Nezdá sa mi to ako dobrý nápad. Aspoň keby si si tú posteľ dal k oknu alebo premiestnil niekde inde. Nebudeš si búchať hlavu?“ Pýtala sa starostlivo mama. Bola zabalená v župane a na hlave mala uterák.

„Neboj sa, bude sa mi tu dobre spať. Je to tu bezpečné.“ Usmial sa Richard.

Bezpečné. To slovo vyjadrovalo akýsi pocit bezpečia, útulnosti. Kto je v bezpečí, tomu sa nič nemôže stať, nikto ho nezabije ani ho nezožerie nijaká obluda.

„Dobrú noc, Richie.“ Povedala Alyssia a zavrela dvere.

Už dávno si odvykla dávať mu pusu na dobrú noc. Richard mal už desať rokov. Asi pred rokom jej povedal, že mu nemusí dávať pusu. Alyssia sa vtedy usmiala a pritakala so slovami: „Však si už skoro dospelý.“ Nebol dospelý, ani sa tak necítil. Na svoj vek bol síce veľmi inteligentný, ale stále sa stránil dospeláckym rečiam a dospeláckemu zmýšľaniu. Bol ešte decko a veľmi sa mu to páčilo.

Keď zhasol stolnú lampu, izba sa ponorila do tmy. Iba mesačný svit, ktorý sa predral na dvor mu svietil do okna. Hádzal na podlahu jasné svetlo. Richard mal chuť sa do toho svetla posadiť. Aj tam by bol v bezpečí. Ale musel by mať cez seba prehodenú ešte perinu, lebo sedieť v tmavej miestnosti bez ničoho je veľmi, ale veľmi nebezpečné.

Nestihol nad tým ani dlho premýšľať. Oči sa mu začali zatvárať. Otočil sa na bok a skočil do víru snov.

Richard, bez toho, aby si to uvedomoval, začal pomaly miznúť.