Chaos

Názov "Between dream and reality" nie je náhodný a nepredstavuje ani nijakú pózerskú odrodu môjho alter ega, ako si teraz všetci na svete zmysleli, že je veľmi pekné sa zblázniť. Bol to zámer, lebo dosť často sa nad tým sám zamýšľam.

Chcel som si prečítať pár článkov o neschopnosti rozlišovať sen od reality, ale zatiaľ som nič nenašiel. A drísty okolo toho, čo sa vôbec nezhodujú s mojou základnou myšlienkou, sa mi akosi čítať nechce. Nechcem sám filozofovať nad niečím, čo má plnú moc nad mojím biednym rozumom. Takú, že mi ho dokáže úplne pomotať. Občas sa to stane každému. Mne sa to tiež stávalo iba občas. Potom som mal obdobie, že som sám nevedel čo je a čo nie je skutočné a bál som sa zaspať, pretože tie sny boli tak skutočné, že som im začal veriť /a doteraz si myslím, že to neboli sny/. A momentálne mi to napadlo, lebo v dnešnom sne som mal pocit, že sa to tiež už naozaj stalo, i keď táto možnosť je úplne nereálna, lebo kedy by som ja pozeral s otcom televízor.

Ale k veci. Už veľakrát sa mi stalo, že som bol pár týždňov v tom, že sa čosi naozaj udialo. Potom som to hovoril kamarátke, že o tom a tom sme sa bavili, vtedy a vtedy... a videl som jej na očiach, ako si o mne začala myslieť nepekné veci. Tak som sa jej narovinu spýtal, či sa fakt nič také nestalo. Pokrútila hlavou /áno, môžem jej dôverovať, má lepšiu pamäť ako ja/ a vtedy sa mi zrútili všetky moje predstavy a myšlienky a... a... a neviem sa vyjadriť... A ostalo mi duševne nanič, že koľko vecí som si asi takto splietol a možno sa riadim snom, čo si myslím, že je skutočný a možno dôležitý fakt považujem iba za sen a sám to stále neviem.

A hlavne, keď je sen zlý a útočný, sprevádzaný odporným výkrikom a neviditeľnou mocou, a keď sa "preberiem" a zistím, že ležím úplne rovnako a že som snáď ani oči nezatvoril a začne mi vŕtať v hlave, či som naozaj šiel spať, alebo som bdel a chaos mi preniká do hlavy, lapám po dychu a bojím sa aj pohnúť, ale svetlo je bezpečnejšie ako bezodná tma /haha, ľudský mozog je fakt obmedzený/ a do rána radšej nezaspím a ostanem sedieť na posteli pri zapnutej lampe a aj keď ma láme, tak sa presviedčam nespať, lebo je dosť možné, že ten výkrik by neznel len čosi pár metrov odo mňa, ale vychádzal by zo mňa a ja by som sa nikdy už nemusel prebudiť a navždy by som blúdil v tejto snovej realite, ktorá mi pletie život.

Dnes som sa zobudil skľúčený skľučujúcim pocitom divného predvídania budúcnosti môjho imaginárneho sveta. A vôbec to nebolo pekné. Pretože všetko krásne sa zničilo a ja som umrel. 

Mám pocit, že znova začínam umierať aj v realite. 

Smutné.