Hluk rýb

 Vidím mlčiace polia vlčieho maku. Menia sa na plastelínu. Vyžaruje podivné farby umučených jahniat. Pripravím si guláš a skončím túto nepodarenú tragédiu napísanú na Hamletovom hajzelpapieri.

Západka cvakla. Motyka ticho vzlyká v kúte a ja mám chuť ju objať. Je v zajatí pavučín, ktoré sa rozširujú do vzduchoprázdna. Cez špinavé sklo presakuje ranná rosa.

Včera som videl mávať kolibríka krídlami. Majú taký kmit ako tep môjho srdca. Kolibrík otáčal hlavou dokolečka až sa mu zauzľoval krk. Zatlieskal som a on sa urazil. Zmizol za zeleným mračnom čohosi neexistujúceho. A tak tu sedím. Mám rád chleba. Ty stále bledneš a si až priveľmi ďaleko. Hoď mi ruku, skúsim ťa vytiahnuť von.

O perspektívnom čumení

 Od stredy na mňa ľudia pľujú písmená, ktoré asi ukradli z tajnej aztéckej abecedy. Vôbec im nerozumiem. Prechádzajú cezo mňa, ako hluchý vietor cez satén. Zvolil som taktiku prikyvovania. Ale keď som náhodou niečomu rozumel, tak som mohol nesúhlasiť. Občas sa to stalo. Tak sme to všetko úspešne vykomunikovali.

Aj dnes ide všetko okolo mňa. Nejak sa to leje a ja na sebe pozorujem pohyb, ale o pár minút vôbec neviem, čo som spravil ( „To ja som tam rozsvietil?“ „Charlie, ja som to nebol.“).

Videl som ľudí kráčať z vlaku a na vlak, z busu a do busu... mihali sa ako červíky v jablku, ostávalo po ich trase vákuum. Nemohol som pochopiť ich jednanie a koniec-koncov ani to svoje. Mám v sebe prázdnotu, ktorá sa rozpína. Tichý chaos a nadvládu dezorganizovaných útržkov myšlienok. Aj ony sa prepletajú ako červy, ale masívne a plné hnisu.

Behal som po dome ako ping-pongová loptička, ktorá sa odráža a naberá rôzne smery. Nevedel som, čo som vlastne chcel. Bolo ťažké na to prísť, aj keď to bola banalita (napríklad poliať kvety). Pripadám si, že sem nepatrím. Nikde nepatrím. Neviem, čo mám robiť a ako sa správať. Je to tu všetko strašne cudzie... útulné a teplé, ale stále mi je zima. Nemôžem si vyzliecť kabát. Je to za sklom. Aj farby sú skosené.

Asi hodinu som sedel na stoličke a čumel do okna. Nie von z okna, ale priamo na rám okna. Nina chvíľu čumela so mnou, ale ona z okna. Už chápem mačky. Toto som vlastne robil takmer tri dni. Čumel som. Občas som si pospal. Niekedy prišla križiacka výprava s jedlom, alebo mi brala krv. Niekedy sa zas čosi pýtali a ja som skrátka hýbal hlavou. Potom som zas čumel. V podstate je to zábava. Sedieť, alebo ležať a čumieť. A keď ma to po dvoch hodinách prestalo baviť, tak som sa otočil a čumel som na iné miesto.

Dnes už čumila nechceli, tak ma poslali domov. Vraj apatickí čumili sú v cajku. Tak som šiel. Zelený náramok som si nechal, ale kanylu som prosil vytiahnuť.

Do ďalšej návštevy by sa mi mohla z nej zapáliť žila.

Chcel by som...

Chcel by som vedieť, ako premýšľajú... ľudia.

Ktorí sa ráno prebudia.

Ktorí idú do práce.

Ktorí majú super kolegov a pokecajú si s nimi.

Ktorí idú po práci na pivko. S kamarátmi, alebo kľudne aj kolegami. Pretože spolu vedia dobre vychádzať.

Ktorí si platia byt, či majú dom.

Ktorí chodia nakupovať potraviny a varia.

Ktorí nepohrdnú dobrou knižkou či filmom.

Ktorí...

Ktorí sú ako ja...

Ibaže bez dotieravých samovražedných myšlienok, ktoré nejdú zmazať a vymazať. Dobiedzajú ako osy na splesnivenej marhuli. Nedajú spať. Sú tu vždy, keď ich netreba. Bodajú, trýznia... a človek sa im chce ubrániť, ale občas to nejde.

Ktorí sú ako ja, iba bez diagnózy eF.

Stále

Svet sa točí. Rovnako. Možno rýchlejšie, inokedy spomalí.

A tráva rastie. Rovnako. Možno zelenšia, inokedy potmavnutá, suchá.

Občas vidieť kravy, ako sa pasú. Ale mlieko v obchode okolo mlieka ani nechodilo. A ľudia sa neprestávajú čudovať, prečo je prudký vzrast alergií, intolerancií a rakovín. 

Kedysi sme sa hrávali v kukurici, pšenici, žite. Dnes je to všetko toxické. Netreba ani atomovku a človek sa bojí dotknúť niečoho živého. Čo živo vyzerá, ale vo vnútri umiera. 

Mamičky zakazujú svojim deťom jesť niečo, čo im spadlo na zem. Kedysi sme žuvali plastelínu, sivú ako terajšia obloha. S prímesou vlasov. Kedysi sme sa nebáli mať rozbité kolená a nebáli sme sa ležať v tráve. Dnes by sme prišli minimálne s leukémiou a ovešaní kliešťami ako ozdoby na vianočnom stromčeku.

A svet sa točí.

Ľudia robia tie isté veci už po tisícročia. Dostávajú ale úplne iné sračky na raňajky, obed, či večeru. Vešajú prádlo, klebetia (dnes už iba cez ajfóny a mesendžer), ukazujú prstom. 

Kedysi občas zavládol mor, ktorý doniesli krysy v nedoriešenej kanálovej sústave v Anglicku. Umierali tisíce. Dnes umierame v civilizovanom svete na pesticídy. Denno-denne dostávame dávku žiarenia. Odvšadiaľ. Lúče wifiny nás skenujú ako v nemocnici pri RTG pľúc. Za oknami hučia mikrovlnky. "Cink. Vaše ozářené jídlo je hotové." Dobrú chuť. 

Možno o chvíľu sa na všetko vyserú a v putykách bude pivo v plaste. Je jednoduchšie zahodiť pohár, ako ho umyť. Možno o chvíľu sa deti budú hrať na skládkach, ktoré ani po storočia príroda nerozloží. Možno o chvíľu sa nebudú musieť hrať na vojakov, lebo z nich vojaci budú. Ako Volkssturm, ibaže oveľa tragickejší. 

Svet sa točí a my s ním. Zatočení vo vlastnej bubline v bubline sveta. Putujeme vedľa seba ako mikroskopické kružnice. 

A svet sa neprestane točiť... pokiaľ ho jedného dňa nezastavíme.

Trhám

Trhám ti ruže.
Trhám ti kusy svojho svalstva.
Trhám ti kusy svojho srdca
Ktoré sú už aj tak na sračku
A to všetko
Kvôli tebe

To nie je vina
Budem ich trhať ďalej a rád
Iba pre teba
Moje  srdce vlastníš už pár rokov
Bije
V tvojich rukách
Iba nevieš, že ich nemôžeš moc stláčať
Bolí to
Bolí to strašne aj bez tvojho
Bezhraničného drvenia
Bolí to
Keď sa na teba pozerám a viem
Že do tvojho života dávno nepatrím
Som tam ako stolička s ostňami
Ktorú sme videli v múzeu mučiacich nástrojov
Dala si ju do kúta
A sediaci na nej som
Výlučne ja

Odtrhnem ti celú záhradu ruží
Alebo všelijakého iného kvetstva
Pre teba spravím všetko
To asi vieš,
ale si to nechceš priznať
Však ma poznáš nejaký ten piatok
Aj soboty
A pochmúrne nedele ležiac v posteli

Si pre mňa všetko...
A chcem len jediné - užívaj života a maj sa dobre
.... bezo mňa
... som ako odhodený tampón
... chvíľu plnil svoj účel a teraz
... je úplne na nič ...

Si moje všetko.

Štít

Pozorujem malé čiastočky ničoho. Vznášajú sa na strop a rušia pavúky. Možno je im smutno a potrebujú spoločnosť. Stále si však hovorím, akú?

Štít proti zombíkom som ešte nepoužil, ale možno bude dosti účinný. Ale aj on sa o chvíľu zničí. 

Tvoj štít ale stále drží. Držíš ho nado mnou ako Damoklov meč. Je to dvojsečná zbraň. Na jednu stranu hreje, na druhú chladí. Ale viem, že je to všetko z lásky.

Občas by som chcel vrátiť čas. Aby sa niečo zmenilo. Aby som ja mohol niečo zmeniť. Ale čo môžem meniť, ako nejaké decko? Čo sa dá, nenarodiť? Ževraj si to človek vyberie sám, kam sa narodí. Skúška ohňom. Von je už dávno krásne a slniečko svieti. Mal by som spať. Stále však musím premýšľať. Na šnúre sa mi hojdá prádlo voňavé z detergentu. For men. Vonia fakt pekne. 

Keby aj ten život tak nádherne rozvoniaval. 

Chcel som niečo písať, ale ostal som ... 

Nikde.

Mám toho toľko čo napísať, nejak mi to nejde.

Aha, bavili sme sa o tom štíte.

Chcel som ti niečo povedať. Vlastne... napísať. Lebo hovoriť neviem. Aj keď vieš, že ťa mám rád. Nadovšetko na svete. Napíšem ti iba toľko:

Aspoň na chvíľu

cez deň sa mi snívalo

(som po nočnej, tak žiadne hlúpe reči!)

že som ťa stretol
niekde v malom českom mestečku ktoré sa mi podobalo na iné
kde už som raz bol
(len neviem či v realite)

mala si zvláštne čierne sako so zlatými pruhmi
___
___
___

takto od gombíku ku gombíku
vyzeralo trošku admirálsky
a nemalo rukávy
tebe pristalo ako všetko čo si kedy mala oblečené

A v druhý sviatok vianočný...

... moje myšlienky sú okolo mňa. Bijú sa ako v nejakej napoleonskej bitke tam nablízku. Strieľajú a vraždia, ale ja ich nepočujem. Počujem časť, ale nie tú podstatnú. Zakrývajú svoju podstatu ako plášť mníšky zahaľujúci jej postavu. 

Sú rôznofarebné a som z toho slepý. 

Sú zvučné a som z toho hluchý. 

A sú občas krásne... ale iba pre mňa. 

Cítim, že sú dávno mimo mňa. Nedokážem ich ovládať. Občas ovládnu ony mňa. A to potom dopadne zle. Napríklad sa tak nejak preberiem na JISke a nestíham sa čudovať. Vybavujem si posledné udalosti toho dňa a všetko bolo úplne v poriadku. A odrazu sedím na svojom matraci a berú ma sanitáci do nemocnice. JA NECHCEM! Ale musím. A ak sa chcete niekedy otráviť liekmi bez samovražedného úmyslu, tak to nerobte. Výplach žalúdka je úplne najhoršia vec na planéte. Fuj. 

A psychiater, ktorý je celkom sympatický a v pohode chlapík, sa ma pýta to isté dokola. 

Ja neviem ako sa mám. Stále rovnako, asi tak, ako sú Vaše otázky rovnaké. Tie ony myšlienky idú stále vôkol mňa a neviem ich ovládať. Občas ma ovládnu. Potom to je ale dosť zlé. Pre mňa. 

Chcel som vidieť noty za znejúcimi reproduktormi, chcel som ovoňať pivo, ktoré inak smrdí svojou špecifickou vôňou. Nemôžem nič z toho. Iba si zas hodiť tabletky na spanie a na "urovnanie myšlienok"´, ktoré sú pokrivené jak sviň. 

Chcel som ešte hrať karty, ale súperi išli domou spať. Chcel som toho toľko! Robiť si kostým, ktorý zas ostane zabudnutý, chcel som ničiť svoj deštrukčný denník, chcel som PREPISOVAŤ knihu, chcel som niečo. A zas je zo mňa nič. Zas som nula.

Môžem si jedine ubaliť cigaretu a dúfať, že zime nebudem stáť za toľko, aby ma obišla. 

Chcel som sa v tomto živote niečoho dotknúť, ale bude to jedine moje hovno, čo chytím.

Neviem si to usporiadať a asi nebudem vedieť. Sú to takzvané hlasy, ktoré ma ovládajú. Ale ja nemám psychózu, ja nepočujem hlasy. Ja to viem pomenovať. Sú to stále moje myšlienky, ktoré ma ale nepustia k slovu.

Lebo mlčia.

Tváriš sa oukej? (tvárim, ale nevydalo)

Niečo mi tu stále hovorí, že som na piču.

To niečo je asi nejaký vnútorný stav.

(hlas)

Lebo je tu ešte pár ľudí, ktorí ma možno potrebujú.

Ale ja neviem.

Vidím noty, ktoré znejú z krásnej a smutnej skladby. Vidím ľudí, ktorí nie sú krásny, ale sú ešte smutnejší ako tá skladba.

A to je najsmutnejšie.

Plačem, aj keď je to zbytočné. A vlastne už ani neviem prečo. Je tu toľko vecí na orosenie očí. Kiežby sa týkali iba politiky... (alebo boxu). Kiežby mohla tiecť krv z mojich rúk. Ach, som moc dobrý k tej práci. Proste nič zakázané! Žiadne otvorené rany.... môžem ťa jebať.

Občas si prajem jednoduchý život na Slovensku. Lieky - chlast - žiletka - lieky - chlast - žiletka - .,... mám pokračovať? Bolo to všetko primitívne ale oveľa menej stresové a smutné. Teda, ako sa to vezme. Bol som taký.... vyrovnanejší. Alebo ako to povedať. Zmierený s tým, že buď trafím, alebo nie.

A okrem očí otca mi to bolo jedno.

Kiežby som trafil.

Pekne...

Zvisle...

(aj tak som sa o to nepokúšal...)

Je tam klavír. A celá tá cesta domov, ktorá nebola rovná (ROVNÁ). Je tam človek, ktorý je zlomený veľmi škaredo a ja mu neviem pomôcť. Lebo neviem niekoho chytiť a objať ho, aj keď je to to najjednoduhšie riešenie. Bol tam, a aj tak som ušiel. Bol tam môj brat. Moja krv, ktorá ma vedela rozveseliť, aj keď som bol v piči. Pretože. Pretože si prežil (a vedel) viac, ako by od neho ktokoľvek čakal. Bol tam človek, ktorý nechcel byť sám.

Keď ostatní sa v sobotu zabávajú.

Bol tam kus môjho života. Nejaká energia, ktorá ma ťahala z postele z tých neliečených depresívnych sračiek, ktoré si človek nevie predstaviť

(a mávne nad nimi rukou, samozrejme).

Bol tam človek, ktorý má rovnaké jazvy, ako ja.

Bol tam ČLOVEK.

A dole kričia ľudia, myslia si, že šport je asi najväčšia starosť celej planéty.

Ach, zabrzdenci.

Skúste smrť.

Alebo bolesť jej podobnú.

Myslel som, že som apatik. No, som. Ale nie voči blízkym.

Najhoršie je to, že ak oni majú emóciu, tak ja ju (áno, hlavne tú negatívnu) precítim o 139% viacej. Možno. A možno nie. Človek vie cítiť aj bez toho, aby to dal poznať na fejsi.

A takí sme. A takí budeme.

Chýba mi krv.

Celozávodná dovolenka to spraví.

Dva týždne.

A nie, díky, antidepresíva už nebudem brať!

Explózia

Niekedy je lepšie hodiť svoje sťažnosti na papier.

(pre zväčšenie kliknite na obrázok)

P.S.: nevolajte grafológa.

Výgrc

Podal som ti nôž (rukoväťou k tebe) aby som ti neublížil. Ty si ho chytil a bodol si ma na najcitlivejšie miesto. Hodil si ho kdesi za mňa, kde stálo moje imaginárne srdce. To pravé asi nebije. Je už dávno mŕtve. 

Myslel som si, že keď ma pošleš do piče, bude to horšie. Uvažoval som nad tým, že spácham samovraždu. Ale keď sa to reálne stalo a ty si ma niekoľkokrát poslal do piče, tak som si povedal "aha, dobre" a spravil som si čaj. Bol dobrý, lepšie ako tvoje slová a moje sklamanie v samom sebe. Už zas. Samovražda mi asi za to nestojí. Ušetrím si ju do budúcna. Budem ju ešte potrebovať. 

Na stene balkóna sedí obrovský komár. Nehýbe sa, ale aj tak okolo neho chodím ako duch. Bojím sa ho. On ma možno ani nezaregistroval. Však načoby. Som malá postavička v tomto svete a nemám žiadny hlbší význam okrem prirábania vrások na tvárach tých, ktorí ma poznajú. 

Svet vnímam päťrozmerne. Zdola, zľava a sprava počujem hlasy. Dole je nejaká párty. Slovenka prišla na návštevu, pravdepodobne. Koľko Slovákov okrem nás žije v tomto baráku? Cítim slnko, pečie ako sprosté. Cítim vzduch, víri okolo mňa. A ja si pripadám hlúpo, lebo za tým všetkým sa nachádza ešte čosi, čo nikto neregistruje. Niečo navyše. 

V noci sa budím na každý šuchot a dívam sa k vchodovým dverám. Asi očakávam nepríjemnú návštevu s neprívetivými očami, ktoré ma pohltia. Oči plné nenávisti. Temnoty sa nebojím. Bojím sa iba toho, aby nebola príliš krutá. A chcem baterku. Keď si myslím, že konečne dobre zaspávam, zobudím sa na nočnú moru. Výkrik na jazyku, vzlyky a slzy. Prečo sa mi snívajú také kokotiny? Hádžem sa na tej provizórnej gaučovej veci ako ryža na panvici. Tiež bez hlbšieho zmyslu. Namiesto ryže sa dajú predsa spraviť aj zemiaky. A ryžu možno zahodiť do koša. Ešteže som už dlho nemal spánkovú paralýzu. To je vec!

Občas premýšľam, koľko emócií má "zdravý" človek a koľko ich mám ja. Je to asi deväť k desaťtisíc. Okrem flipov z trápnej reklamy na Kofolu ma nič tak ľahko nedostane. Všetko ide okolo mňa ako vietor, keď fajčím a dym sa pri mne akosi nechce zdržiavať. Ale otázka je dokedy?

Alebo navždy?

Bol by to tupý život s takou zásobou emócií (tých vedome prejavovaných). Ostatné asi vo mne ležia, viem, že ich mám, ešte pred pár rokmi som nimi šermoval popred seba s ostnatým obojkom na krku a bál som sa, aby ma niekto nezranil. Teraz šermovať nemusím, pretože ma ľudia zraniť nedokážu. Alebo ja si to skôr nedokážem pripustiť. Som android z toho vesmírneho seriálu, teraz som zabudol meno. Iba robím roboticky veci, ktoré by mali robiť normálne ľudia. Také ako umyť sa, vysrať sa, umyť riad, umyť okolie, ísť si vybaviť pracovné záležitosti, niečo hodiť do žalúdka, niečo vypiť a ísť spať (bdieť). A tak podobne. 

Však čo. Život je príliš smutný na to, aby som nad ním plakal. Pretože to je asi jediná vec, ktorú neviem ovládať. Plačem, keď sa niekto smeje a smútim, keď sa niekto raduje.

Ešteže nechodím na kary. 

Pocit

Snažím sa koncentrovať na jednu sekundu. Alebo skôr, na minútu. A možno aj na hodinu. Ktorá je hodina a ktorá je sekunda? Občas sa tieto pojmy ľahko mýlia. Jednu hodinu možno utopiť v rume a jednu sekundu možno považovať za celý deň. Krik z chodby znie ako pokazená platňa rádia Jerevan. Vidno iba guľôčky svetiel, ktoré pripomínajú orba. Orb, ktorý sa zas podobá na poltergeista, keď dokáže dať do pohybu tri rôzne betónové gule.

Nemáš na to gule?

Ani ja som nemal.

A ten hluk z ulice sa mieša s klopaním podrážky slečny, ktorá ostala v škole príliš dlho, pretože je to jej práca. Pretože jej doma možno mrnčí horda hladných detí. A teraz, keď už sa stmieva, chodí si tu, ako Popoluška po snehu. Až na jeden rozdiel – ona dupe.

Zachytávam hučanie elektriny, pretože lampy na chodbe sú až priveľmi jasné. Kiežby bola jasná takisto aj moja myseľ. Teraz už spí. Iba prsty automaticky vyťukávajú jedno písmeno za druhým. Tak by to malo ísť aj na klavíri, povedal mi môj vyučujúci. Je to všetko v hlave.

Áno, máš pravdu. Všetko je to v hlave. Všetky zvuky a svetlá. A s nimi aj hlasy a démoni.

Lavička je priveľmi symetrická. Nemám rád symetriu. Nemám rád kubizmus. Jednoducho je to na mňa až príliš matematické. Nemám rád otáčanie kľúčov v kľúčovej dierke. Pretože Mini bude doma plakať.

Vyvracal až priveľa životnej energie.

Chcem sa dostať až k tomu dňu, kedy ju vyvraciam aj ja. Čo mi povie? „Dobrý deň, dnes umriete“? Aby to bolo také zjavné. Tak ľahko načrtnuté v rôznofarebnom skicári na stránkach, kde sa na vás usmieva Hello Kitty. Tak ľahko ružové. A pritom, ružová je príliš temná pre tieto dni.

Slnko už dávno zapadlo.

Západ je už dávno na východe.

A vychádzajúca hviezda pohasla.

Nastáva obdobie tmy. Obdobie, kedy vám pred nosom začnú temnieť svetlá, ako v tom najkrutejšom horore od Kinga. Svetlá, ktoré nepoznajú svojho šéfa – vypínač. Sú drzé a štípu, hlavne v lete, keď vydávajú príliš veľké teplo. A zas príliš chladné v zime, kedy iba apaticky blikajú a smejú sa vám do očí... teda ak majú toľko žiary.

Avšak pouličné lampy horiacej hlavičky zápalky tu budú stále. Aj keď zatemníte okná, stále sa vám bude snívať o ich dotieravom a pálivom pohľade. Stále s nimi budete konfrontovaní. Stále sa na vás budú prizerať a budú vás ohovárať. Budú tu pre vás, ale nie pre to, aby vám posvietili na cestu, ale aby zmazali za vaším telom krvavé šmuhy od vraha noci. Počínajúc príliš vyprahnutou chodbou so studenou a nevľúdnou žulou, až po vietor, ktorý sa vám nemilosrdne zaryje do tváre, ako keby vám chcel niečo povedať. A pritom mlčí.

To vás iba facká, ak by ste náhodou nevedeli.

Ruženec v roztrasenej ruke sa rozpadne pod ťažobou klamu. Sebaklamu, predovšetkým. Pretože klamať iným je zakázané. Klamať sebe je prirodzené. Skoro ako hovno, ktoré z vás vypadne každé ráno (pokiaľ ste zdraví). Smrdí a je to hocikedy dosť nepríjemná záležitosť, ale vám to príde až priveľmi samozrejmé. A klamať sám seba je tiež dosť skeptické, ale naozaj až priveľmi samozrejmé na to, aby sme si priznali pravdu: Nemáš na tomto svete čo robiť. Nie je určený pre teba a nie je určený ani pre tvojho suseda.

Tento svet nepatrí nikomu.

Je tma.

A jedno, čo naozaj počujem, je buchot môjho vlastného vnútra. Vychádza zo mňa, nie zo srdca, ale  útrob môjho znivočeného a chorého tela. Či je to moja chorá hlava? Nebudem sa hádať, moje prsty automaticky zapisujú každý okamih, presne tak, ako by som mal vedieť Ungarischen Melodie na klavíri. Je tak jednoduché rozdať svetu písmo. Ale o to je ťažšie dať mu príjemnú hudbu. O to je zložitejšie predstaviť mu krásu, ale tak jednoduché tresnúť ho popolníkom plným ohorkov po hlave.

Vidieť v tme prízraky je detinské. Ale vidieť prízraky v očiach druhého je démonické.

Zadržiavam chuť nehodiť to tu/sa o zem. Chodba je predsa prázdna, Charlie, prečo by si to nemohol spraviť? Bráni ti v tom niečo?

Ó áno, stále ma pozorujú tie žeravé hlavy. Lietajú okolo mňa ako roztrúsená pásomnica. A pokiaľ ich šepot bude znieť, ja radšej posedím. Prečítam si noviny, možno si aj zdriemnem – ak ma nebudú chcieť zožrať. Ak tie temné obdĺžniky okien nebudú pchať črepiny zbytočností do mojej hlavy. Je plná. Potrebujem hélium.

Alebo válium.

A možno aj heroín.

Človek nikdy nevie, čo mu padne vhod. 

Jedného dňa...

Jedného dňa vezmem hrdzavú starú pravdu a zavraždím ťa tvojími strnulými rečami.

Jedného dňa sa ťa opýtam, aké to je krvácať bez otvorených rán.

Jedného dňa k tebe prídem s úsmevom na tvári a do toho istého usmiateho xichtu ti šplechnem krv.

Jedného dňa sa k tebe priblížim a namiesto pohladenia ti vložím do tváre nezahasený ohorok rozpálenej cigarety.

Jedného dňa sa toto všetko skončí a teraz zlámem varechu na tvojich väzoch.

...

dajte mi tú kudlu, nech uvidíš tie pravé jazvy, ktoré nosím po rukách.

dajte mi Astru, nech vieš, aké to je vidieť si otvorený život vytekať z tvojich žíl.

dajte mi masku, takú, akú máš ty... akú nosíš dlhé roky... aby som vedel, že opäť raz zo mňa nie je človek.

dajte mi silu do mojich útlych rúk, nech sa premením na Supermana a nech zvolím namiesto práva cit a budúcnosť.

dajte mi...

....

prajem si...

...

prajem si mať silu toto všetko obstáť.

Mám silu

...

a jedného dňa ma budete navštevovať v štátnom prevýchovnom zariadení...

alebo na psychiatrii...

kam možno podľa nej

aj sám...

....

patrím.

Ni(e)kto

Som monštrum, ktoré stratilo za tých pár rokov česť. Som niekto, ktorého pre výpadok „e“ nazývajú bláznom, debilom a deviantom. Nepoznám smer, ktorým by som sa mohol uberať. Nepoznám svetlo, ktoré by mi kedy svietilo dlhodobo. Boli to iba malé body, svetielka svetlušiek, ktoré sa tvárili, akoby mi mali pomôcť. Boli to plané reči, ktoré chceli chlácholiť moju dušu. Niečo, čo ma uisťovalo, že sem patrím.

Ale ja viem opak.

Každým dňom sa tým presviedčam. Každou sekundou strávenou s ľuďmi, na ktorých mi aspoň trochu záleží, prídem na to, že to tak nie je. Že klamem sám seba a ešte aj ich. Všetkých. Som nula a všetci mi tvrdia opak.

Nič tomuto svetu neprinesiem, nič mi tento svet nedá. Nerozumiem teda, na čo mám siliť tento odporný začarovaný kruh. Prečo sa mám tváriť ako niekto, kto s úsmevom cvála v stáde oviec pripravených na svoju popravu. Ja som tú vlastnú už dávno zažil. A teraz nie som mŕtvy. Kiežby som mohol byť mŕtvy. Teraz som niekde na pomedzí a neviem sa dostať odtiaľ preč.

Tak rád by som lietal. Tak rád by som opustil túto prašivú zem, ktorá ma vôbec nezaujala... ba naopak. Pomyslenie na ňu mi prináša iba samé negatívne vízie a myšlienky. Zem mi nie je spojencom a život je mojim najväčším nepriateľom. Zisťujem to stále viac a viac.

Možno to vyzerá tak, že som z toho „vyrástol“. Možno som „dospel“ a prišiel na iné myšlienky. Ale ono sa to stále vracia, ako zlé zaklínadlo hodené na nepriateľa. Plevel brodiaci sa kyprou pôdou, ktorý ničí všetko užitočné a prospešné. Nie som tým plevelom náhodou ja sám? Nevnímajú ma tak ostaní ľudia, a iba z akéhosi zvyku, netvrdia mi opak?

Prečo mi všetci klamú. Prečo mi klamú v tom, že dokážem byť šťastný na tomto svete.

Taká výhrada tu neexistuje.

Nepripisuje sa ani kráľom, ani prezidentom, ani ľuďom, ktorí si ju dokážu kúpiť.

Tá nie je na predaj, a preto je taká cenená.

Preto mi tak veľmi chýba. Prikláňa sa k iným existenciám. Asi som pre ňu až priveľmi úbohý.

Ostaňme, prosím, radšej pri varení čaju. 

~~~~~~~

Keby som sa zadíval na roztrhaný zdrap svojho nevedomia, určite by som uvidel na vodnej hladine plávať čln. A možno by to bol práve Charon, ktorý by si pískal známu melódiu ouvertúry. Postál by som na kraji a aj keby melódiu nepoznám, určite by som roztrhal struny na sláku. 

Nemám lístok.

Ale nastúpim s ním rád, nech ma vezie do neznáma. Nie nadarmo sa hovorí, že kamarát ti podá pomocnú ruku. A práve v núdzi spoznáš priateľa. Prečo by ním nemohol byť akýsi Charon v hábite?

Oheň začína horieť trýznivou pravdou, že všetko sa opäť zrúti. Pretože nič nemá pevné základy a teda nič nedáva význam. Faust tvrdil pravdu - neoplatí sa žiť. Je to bezduchá forma existencie vydýchnutej pary z úst, ktorá sa pominie tak rýchlo, ako spomienka na hmotné ja. Všetky brány sú zatvorené. A ak sa pokúsime nejakú otvoriť, zavrie sa nám vstup medzi ľudí. Hobbes mal tiež pravdu, pretože žitie v spoločnosti je vlastne nútená samozrejmosť života, ako že zvieratá žijú v stáde, tak ľudia sú taktiež stádové  typy. Avšak aj sám strom rastie uprostred poľa, prečo by nemal sám človek stáť uprostred ničoho s úsmevom na tvári? Lepšie tak, akoby mal stáť uprostred veľkomesta s maskou podliatou slzami.

Včera som v syrovom koláči uvidel pravdu. A tou bol fakt, že nie všetky veci sa dajú zlúčiť dokopy, aby z toho vzniklo niečo potešujúce. Z toho vyplýva, že nie všetky existencie sa dajú zlúčiť, aby z toho bolo šťastné spolužitie.

Niekedy je samotné žitie nezlučiteľné pre jednakú osobu. 

A niekedy je jedna osoba klinec v oku života. 

A keď sa tieto faktory stretnú, vznikne z toho neutíchajúca túžba po preplávaní Acherónu. 

Počul som...

V pálčivých dňoch zbieram lupene muškátov. Počujem ich, ticho spievajú. Tá skladba je tak známa, ako tón hymny pískaný z úst cudzinca. Je to medzinárodný trapas pocitov. 

Zvieraná tragédia svorkou, ktorú som v matematike nikdy nevedel krásne nakresliť. Vraj je to istý druh zátvorky. Nerád zatváram, nie sú to šťastné konce. Možno nemáš kľúč a nevedela by si trafiť späť. Asi by ti nepasoval, ja kreslím nakrivo. Mám pomýlenú perspektívu slnečného svitu. Videnia. Ilúzií. Snov. Počujem svoj strach, v noci je zostonásobený. 

Nad mojou hlavou.

Lieta.

Klopká.

Kvapká. 

Víchor mrzutostí v úsmeve. Ryhy v ľade krasokorčuliara. Nemám rád udaný smer. Potom ktosi zapíska a všetci sa otočia na druhú stranu. To sú tie štadióny. Radšej nechám korčule hniť v skrini. Veď som predsa len lenivý... 

na pozdrav. 

Videl som farebnú čiaru v strede zeme. Viedla až za obzor. Za strakaté pláne plné kozorožcov. Videl som v hline ohnivý baphomet. Asi mieril do výšin. Iba som odzdravil, nemám čas na čaj a podpisy. 

Počul som ťa nariekať... v mojich predstavách. Tam sa udeje všetko, čo si žiadam. Smiešna slabosť introvertného človeka. 

Začínaš sa rozplývať. Celkom nevďačne sa strácaš... múza. Môžem ťa nazývať múzou, keď si mi spôsobila toľko slabostí? No napriek tomu, iba vďaka tebe som vedel spájať slová dokopy. Ako fyzik so skúmavkami či chirurg s veľkou ihlou. Visíš v mojej izbe. Pamätník ticha mlčanlivých brán. Pamätník krásnych krvácajúcich rán. A slnečných rán. Slovenčina je kúzelná, ako vytvorený mesiac tvojími rukami. Znie tak inakšie. Asi je v inej dimenzii. Neviem, či mám prístup. 

Myslíš si, že máš dosť slnka? 

A voda chladí?

Hm... každopádne, mám rád tú tvoju odmlku. Dala mi možnosť tvoriť zo vzduchu nové svety. Som skoro ako BOH! Vďaka tebe. 

Šťastie.

..

...

....

.....

......

A keď budem... Charliem... budeš ma milovať?

Wake up

"Charlie, myslela som, že vstaneš..."
"Nie."
"... Lebo keď máš zavreté oči, tak ti klipkajú."
"To kvôli tým osemčatám."
"Čo?"
"Vlastne to bol utekajúci muž s dvoma hlavami v pruhovanom tričku... väzeň. Ten väzeň som asi ja. Len prečo s dvoma hlavami? ... 
.... A v čiernom svete. Lebo on čiernobiely naozaj je."

Je mi zvláštne. Už pár dní si uvedomujem, že som ostal sám. Sám na svoju hlavu, ktorá ma ťaží a núti ma robiť hlúposti. Začína sa nenútená samota. Ani moja drahá Simč na mňa nemá už toľko času, čo kedysi. Už pracuje.

.... iba ty nič nedokážeš urobiť!!!!... 

Chcel by som vidieť návod na to, ako sa zbaviť pocitu viny za všetko, čo sa okolo mňa udeje. Nejak sa ma to začalo dotýkať.

Chcem žiť iný život. Taký ten môj... ten imaginárny, ktorý by sa zmenil na realitu. Nič viac ku šťastiu mi ani netreba. Strčte si sedem mil. eur. To ma nespraví iným človekom. 

Asi budem pokračovať v tom, čo som kedysi nechtiac začal. Zas to na mňa dopadá. Buďte zhovievaví, ja za to naozaj nemôžem. Všetko to ide samo, padá, ako vodopád a rozbíja sa na kameni. Na kameňoch. Je ich veľa. A ja sa veziem s prúdom rieky, ktorá ma strháva... ani nevedno kam. Poetické kecy.

Ale tak to naozaj je.

A najradšej spím. 

Občas je lepšie sa ani nezobudiť. 

Môžete...

Môžete otvoriť hlavu a pozrieť sa do nej, ale nikdy neprečítate myšlienky.

Môžte otvoriť hruď a preštudovať ju, ale nikdy nepocítite tie pocity.

Môžte niekoho reálne poslať do riti, ale nikdy sa tam nedostane.

Nevypovedané myšlienky

Stojím uprostred víru
A slová ma ofukujú chladným vetrom
Je tak cudzí ako okolitý svet

Zaborím hlavu do vankúša:
"Ja nechcem dnes existovať!"

Vypnem kameru a prestrihnem film
Ktorý núti ma byť v tejto dobe
V tomto teplom slnečnom dni bez konca
Bez dažďa

A útoky slov naberajú na intenzite
Ešte aj písmená vryjú sa pod kožu



Prečo ľudia majú tendenciu rozprávať, keď to vôbec nie je potrebné?

Zbúraný múr

Začal som ho stavať úplne sám a ty si mi pomohla. Nielen ho dostavať, ale pomohla si mi ho spríjemniť, zútulniť a ponúkla si mi ruku s iným pohľadom na svet, ktorú som prijal. Ten text mám živo pred očami, presne tak, ako naše spoločné vychádzky a chvíle strávené s tebou. 

Ony nezmiznú.

Už nikdy. 

Ostanú v mojej hlave a budú mi pripomínať moju slabosť. 

Slabosť pre teba.

Končekmi prstov prechádzam po obraze, ktorý si pre mňa namaľovala. Valí sa z neho akási divná energia, skôr niečo prázdne, duté. Akoby veľké nič obalené v darčekovom papieri. 

Vtedy znamenal veľmi veľa.

Dnes je iba ďalším klincom v stene

/klamem, v mojom srdci/
a ja ho stále milujem, tak či tak, lebo z neho cítim teba.

Závoj rozfúkal vietor a nechal ma na chladnej ulici bez konca. Bez svetiel. Iba okolo sa na mňa dívajú vysoké budovy s vymlátenými oknami. Z ošarpanej fasády sa ku mne načahujú pokrivené pahýle nedokonalosti, zakončené dlhými pazúrmi. Chcú sa mi zaryť do tela. Ostávam stáť na mieste.
Na bolesti predsa už nezáleží. Znesiem radšej krvácajúcu ranu. Tá sa dá vždy obviazať.
Na fyzickej bolesti už nezáleží.
Ja sa cez ňu prehryznem.
Ale ostanem tu stáť.

Stále totiž naivne dúfam, že sa ukážeš. Chytíš ma za ruku a povieš: Bol to iba zlý sen." A pôjdeme do nášho vysnívaného domčeka, i keď iba slovne. 

Budem tu čakať na teba, trebárs aj do konca života.

Múr si mi už predsa dávno zbúrala.