Trošku málo z krajiny zvierat

Celý minulý mesiac som nenapísal ani čiarku.
Premýšľam, že uzavriem túto knajpu.
Nate, hltajte fotky.

Pche

Zistil som, že človek, ktorý sa denne váži, je horší ako dvestovka plná fučka. ... alebo rovnako retardovaný. 

Posledné dni v práci som stál/sedel v boxe ako tučniak a celých ca sedem hodín som vážil. A vážil. A vážil. Už sa sám nikdy nechcem postaviť na váhu. 

Ale to je jedno. 

Brno je krásne mesto, to všetci vieme (som naň skrátka úchylný). Je tu toľko veľa možností, že človek nevie, kam skôr skočiť. Napríklad, dnes mi pod oknom hučal sfetovaný bohojebač a hlásal čosi o viere v Boha. Tak som si radšej pustil XIII. století - Antichrist a následne ich ďalšie skladby. Niektoré veci nerozdýcham, ako keď sa po nočnej zobudím a počujem zas a stále dokola opakujúci sa plejbekový šit, ktorý hrá ten tučný blb pod kostolom. Fakticky mu asi rozšírim repertoár. 

Ale inak spraviť si občas výlet do okolitých dedín nie je na škodu. Takto som si spravil minule celkom príjemný trip do Rosic u Brna, kde som si vyzdvihol od týpka veľkú poľnú. Skočil som na pivo a polohluchá ženská mi nechcela veriť, že na občianskom som naozaj ja. Je mi ľúto, že v pätnástich som vyzeral ako dement (ani dnes to nie je o nič lepšie, hlavne, keď sa mi vyhodil na hube opar... už však proti nemu bojujem). No a  pointa je tá, že som si potom spravil výlet asi cez celé Rosice na nádraží (ešteže je to dobre značené, inač by som sa asi stratil). Bol pekný deň, počkal som polhoďku na vlak, zapálil som si cigaretu a tak. A keď som vystúpil v Brne, nezdržal som sa a musel som spraviť fotku:

Áno, ako inak, než na polaroid. A je to katedrála sv. Petra a Pavla. 

Chcel som týmto článkom povedať iba to, že prekypujem divným šťastím, ktoré nie je chemického pôvodu... teda dúfam, v práci sa môžem nadýchať všemožných sračiek a ani o tom neviem, to je pravda. 

Takže život klape, som stále sám, čo je úplne super, práca ma baví, aj keď robím chyby, ktoré stoja firmu asi nemalé prachy... nevadí. 

Už som si vytlačil lístok na Luna Negra postapo festival v Španielsku, pôjdem taktiež na Junk, čo ma veľmi teší. Ale o tom po tom. 

Chcel by som sa zajtra dokopať k takej celkovej pohode a napísať aj niečo zmysluplnejšie, ako drísty, ktoré vám nič nehovoria. 

A vôbec, tento článok zaradím do fotografií. 

Poloslepý vlak

Už som si kúpil čiernobiely film do polaroidu.
A vlastne nenapíšem nič viac, proste to flákam zas raz.

Fotografický remix

Takže, Charlie je momentálne pisateľsky (a ešte  aj inak) indisponovaný, a keďže nechce, aby mu blog chátral ako staré ruiny nejakého zanedbaného palácu (aké honosné, že?), tak pridá ešte zmesku nejakých fotiek, čo sem asi nepridal. Teda, posnaží sa. Dúfa, že sa nebudú opakovať. 

Toto je Mikrofón, jednu fotku tu už má. 

Hladný slimák, ktorý sa nevedel dostať cez paličku.

Učím(e) sa fotiť na polaroid!

Jedného dňa som si dupol po stole a  z prvej výplaty v mojej milovanej práci som si kúpil polaroid. Ide o model Close Up 636, k tomu som si dokúpil farebný film Impossible. Farebný, ja? Nuž, treba sa nejak naučiť. Druhý bude čiernobiely, ako iste tušíte. 

Pre všetkých milovníkov analógovej fotografie - polaroid je dobrá voľba. Nemusíte sa tridsať minút hrať s nastavením citlivosti ISO/ASA/DIN, clonou a pod. aby ste spravili milú fotografiu, ktorá má svoj šarm. Polaroid 636 Close Up je v podstate "ťukací" fotoaparát. Ťuknete na spúšť a fotografia vylezie. Avšak tento model má ešte nastavenie vzdialenosti jednoduchými dvoma symbolmi, ktoré každý pozná: stromček = fotenie krajiniek a pod., kvetinka = makro či možno portrét (to neviem, ten som neskúšal). Taktiež si môžete nastavovať svetelnosť. Je to dobré hlavne pri fotení za slabej svetelnosti alebo práve vo svetelnom dni. 

A o čom má byť tento článok? V podstate vám chcem napísať nejaké tie malé skúsenosti, ktoré som za tie úctyhodné štyri fotografie pochytil. 

Hmyzáci

Zas raz. Ale to nevadí. Teraz sa veľmi často prechádzam po lese, pretože švagor chodí rád na huby (a vždy nás vezme so sebou - proste sa mu nechce chodiť po lese samému "jak kokotovi", ako sám povedal). No, aby som pravdu povedal, nie vždy ma to baví, proste sme v lese dva dni do týždňa, keď chce človek občas iba sedieť a bohapusto hniť pri nezáživnej činnosti sledovania telky, alebo pri potĺkaní sa pustinou, vymývať si mozog a tak podobne. Nakoniec sa však teším. Nie z fotiek, už minule som písal, že je to stále to isté - to áno. Ale teším sa, že zas niečo objavím (naposledy dve masívne bedle ako päsť do oka - ak nepočítam asi miliardu modrákov), niekedy je to chránič, ktorý sa dá využiť na Junktown, naposledy som odtrhol z pohodených plechoviek dva pliešky. Skrátka a dobre si vždy z lesa niečo odnesiem. Foťák nosievam zvyčajne už iba schovaný v batohu, naposledy som ho vytiahol iba raz, pretože sa proste na lístku pretŕčal nosáň, či ako sa volá tá roztodivná háveď. 

Inak, videli ste už pavúka pliesť pavučinu? Je to zábavné. Ani v Bangladéši na Slovensku som to nikdy nevidel, človek musí ísť za prírodou do mesta. Akože fakt. 

Pozeráte Telku? (akože Telku, nie telku). Ja áno, od siedmej, pretože vtedy tam chodí Riskuj! a o ôsmej ide zas Chcete být milionářem? Mám rád tieto hádavé súťaže. Kolotoč medzi tým je za trest, ale pri ňom si väčšinou prišívam pliešky na kostým. 

Ešte stále sa neviem prebudiť z toho, že už nie som v Pustine. Stále sa vraciam do Junktownu aspoň tým, že chodím ako pes a hľadám po zemi pliešky, ktoré zúžitkujem takmer okamžite. Zajtra cestujem na Slovensko a vo štvrtok s tým chcem opäť pohnúť. Svoje kostýmové nápady si poctivo zakresľujem, aby som nezabudol (alebo skôr, aby som mal prehľad), čo kde má byť. Ja si myslím, že na rok by som sa už s čistým svedomím mohol prihlásiť do súťaže kostýmov. Preto na tom pracujem už teraz! 

Ale k veci, tu máte tie vaše bugy. A ak sa vám nepáči, počkajte si na opravný patch. 

Aká je fajnová, špinavá od peľu! 

a furt dokola to isté...

... Čárlí už nie je vôbec kreatívny fotograf a fotí stále tie isté veci. Nieže by aj tá príroda nebola jednotvárna. Povedzme si to na rovinu, všade rastie to isté, ako pred rokom, voda tečie stále rovnako a ešte aj tie oblaky nie sú zelené. Takže, čo si budeme klamať...

A tu máte kúsok vizualizácie. 

Zajtra asi pobehám - zas po dlhom čase - ostatné blogy. Momentálne brigádujem (no hej, aspoň tých šesť hodín do dňa) a vždy, keď sa dostavím do bytu, máme so švagrom nejakú prácu... no okrem dnešku. Ale tak je to. A tak to bude. 

Cez víkend budem mať asi viac času, aj keď mám plány stráviť ho inakšie.

A idem si prišívať pliešky z plechoviek na košeľu.

Ozaj, športe mi tie pliešky. Aj zátky zo sklenených fliaš. Ale naozaj! Budem vám vďačný a splním vám jedno prianie, ktoré si vyberiem sám. 

Dlho som sa neumýval (ja som tým známy), tak mi vyrástli medzi prstami huby. 

Bůgy vúdy!

Bugs (takzvané bugy). Nikto ich nemá rád. Sú otravné, musíte občas kvôli nim čítovať a veľmi znepríjemňujú dobrý pocit z hry (zabugovaný Esbern). Preto je dobré inštalovať si aj opravné pače. 

Ale vlastne... myslím teraz iné bugy. Také, ktoré sú tiež otravné, lebo sa premávajú vo vašom životnom priestore bytu, naháňajú sa po vašom tele, vletia vám do ucha a nepríjemne vyzerajú. Teda väčšina z nich. A pár sa mi ich podarilo odfotiť.

Veľmi neprofesionálne, potrebujem lepší objektív. 

Ja som tam pôvodne toho pavúka nevidel, až neskôr. Samozrejme sa mi nepodarilo odfotiť ho podľa mojich romantických a megamakróznych predstáv.

Títo dvaja parťáci boli vcelku vtipný.

Brnenské podzemie

Keď sa budete nachádzať na Zelním trhu a budete sa chcieť vyčmochtať, prípadne podnapití vygrcať, dávajte si pozor. Nie všetky otvory v zemi sú kanály. Niektoré otvory majú funkciu vetracích šacht a potom sa to odtiaľ veľmi nepríjemne odpratáva (napríklad taká odstáta grcka, no skrátka humus). Takže si prejdite aspoň niekam inam. 

Btw, ono je to tam na tom "kanáli" napísané. 

Sú to síce staré fotografie, ale úplne som zabudol na to ich sem pridať. V tomto článku som sľúbil, že ich rozdelím a možno napíšem pár popisov (vtedy som si ešte niečo pamätal). Teraz popisy nečakajte, lebo som úplne zabudol, čo nám teta sprievodkyňa hovorila. A vlastne! Trest smrti v Českej republike bol zrušený v roku 1993. No a to je asi všetko, čo mi ostalo v hlave. Každopádne bola prehliadka brnenského podzemia zaujímavá. Ešte sme chceli ísť nedávno aj do krytu a tak podobne, ale nejak... nejak tu iba hnijeme. Keď však budem konečne zarábať (zajtra sa idem popýtať na brigády, pretože v práci nastupujem až 1.8.), tak chcem oveľa častejšie chodiť na rôzne akcie, napríklad aj do divadla, na akcie DPMB (dopravního podniku města Brna), opäť by som sa pozrel do katakomb, vyšiel by som na Špilberg a previezol by som sa loďou po priehrade. Samozrejme pozbieram fotografie, no však uvidím, ako mi to všetko vyjde. 

A keďže je toto fotografický článok, tak sa už konečne dostaňme k tej vizuálne zábavnejšej časti článku.

Na začiatok kresby od našich detských kamarátov. Veľmi pekné, no nie?

Reflektoris s pavučinou

Jar je medzi nami!

Už dlho. Kvítka kvitnú, vtáčiky čvirikajú, aj v noci, keď spím a cez otvorenú vetračku na balkóne ich počujem a veľmi sa mi to páči. Dnes ráno sestra vyhnala toho obrovského komára, ktorého včera večer Maroš nezabil, iba omráčil, a hmyz je doterný a stále dokola tie isté veci spojené s peknou prírodou, ktoré zas až tak nemusím. Ale to nevadí.

Minulý víkend sme boli opäť v Račiciach, tak som sa dvakrát vybral do lesov. Raz sám, len tak sa prechádzať, druhýkrát so sestrou. Vyšli sme z Vaultu 101, ona mala iba kombinézu Vaultu, ja som mal našťastie nájazdnícku zbroj s bodlinami. Voda bola rádioaktívna, už som mal ťažkú chorobu z ožiarenia a stačilo sa jedenkrát napiť a bol by som skapal. V taške žiadne stimpaky ani rad away. Našli sme sídlo supermutantov, kde mali brahmíny, ale k nim sme nemohli ísť, lebo ja som mal úbohú obojročnú palicu, sestra zas nejakú šamanskú na liečenie (iba jej určite chýbala mana). Po ceste som našiel ručný štít kombinovaný so zbraňou, taký, čo sa upevní na predlaktie. Asi o dve hodiny sme sa konečne vrátili späť do Vaultu a napili sme sa čistej vody a zožrali sme obed. 

Ešteže nám Moira dala čistič jedla. 

No a s mojim pokazeným pip-boyom som čosi odfotil. 

A áno, jebe nám. 

Brnenské skvosty...

... opäť. Ale je to mesto, v ktorom mi momentálne žije sestra (takže sa mám u koho vychrápať a vysrať, prípadne ožrať), ale je to tiež mesto, ktoré mám rád. Naozaj veľmi rád. 

A len tak v skratke, stále makám, makám na tom, ako nebadane vsypať jed do jedla v jednej veľmi luxusnej reštaurácii (kde sa hrá, mimochodom, veľmi vysoká politika, ale ja nie som vlezdoprdelka, takže ja si hrám politiku nízku). Začal som si hľadať v tomto prašivom meste nejaké izby na prenájom. Sám predsa neutiahnem jednoizbák z tak smiešnej výplaty. Ak sa mi ozvú z druhej práce - kde som ich už stihol otravovať telefonátom, tak ich pootravujem ku koncu mesiaca znova - tak by som mal aj na ten jednoizbák. Izba je iba dočasné riešenie, aby som nemusel chodiť z tejto diery o dve hodiny skôr iba preto, lebo tu nejazdí žiadny autobus. Jedine tak drožka. 

Literárne súťaže som, samozrejme, premeškal, pretože mi nevedelo nič pekné a adekvátne napadnúť. Nebudem to teda siliť, povedal som si, a keď mám teraz krátky týždeň, možno niečo napíšem. Niečo pekné. 

Dobre, ale teraz prejdime k Brnenskému výletu.

Zobral som so sebou jednu batožinu navyše - Simč. Ja som vedel od začiatku, že ju mám hodiť k mojej vojenskej taške dolu do úložného priestoru autobusu, lebo celé tri hodiny sa nám nezavrela huba. Myslím, že nás nikto v autobuse nemal rád. Na Zvonařke už čakala sestra (merlin, myslel som si, že prídu autom a my sme sa s tou ťažkou - mäsom nabalenou vojenskou taškou - museli jebať od ÚAN až k Hlavnímu nádraží. Je to síce kúsok, možno 10 minút, ale vtedy mi to pripadalo ako celá večnosť, ako keby sme šli z Bystrce do Líšne peši). No a prvý deň sme sa ožrali, druhý deň sme pobehali mesto - také klasické veci ako je katedrála sv. Petra a Pavla, Brnenské podzemie, kostnicu (opäť, ako aj katedrálu a podzemie, ale Sima to nemala prejdené a nám nerobí problém pozrieť sa na niečo aj tristokrát, ak je to pekné). Medzičasom sme sa zastavili v Pegase na pivo a KONEČNE SOM MAL ZELENÉ PIVO! Presne tak vyzeralo, fotka nie je moja. Keby niekto nevedel, čo je ten Pegas, tak ho musíte urýchlene navštíviť. Tretí deň sme navštívili priehradu a išli sme sa prejsť do Mariánskeho údolí. Po prechádzke sme tam skočili do Eldoráda na rebrá. Musím však povedať, že porcia možno polovičná a obloha asi 1/6 z toho, čo tam dávali pred pár rokmi. Boli sme sklamaní, ale už aspoň vieme, že tam nemáme chodiť na rebrá. Nabudúce si dám palacinky. 

No a v pondelok sme išli domov. A to je asi tak všetko, priložím fotografie (samozrejme). Tak sa kochajte a záviďte mi, po výplate tam skočím zas. Len tak, lebo ma baví sedieť na balkóne, fajčiť a potichu závidieť brnenský život sestre a jej priateľovi. 

* budem do popisu fotiek pridávať odkazy na moje staršie články, aby ste vedeli, o čo sa jedná, lebo už to tam mám zmapované, tak ak by to niekoho zaujímalo, môže si to pozrieť *
** ak by tu bol nejaký retardovaný človek, tak žltou zvýraznený text sú odkazy, ale ja pevne verím, že sem takí retardi nechodia, lebo by to tu asi ťažko pochopili **

Soška pod katedrálou Sv. Petra a Pavla

Pojednávanie o kvitnúcom kaktuse

Blbne mi objektív. Treba mi nový.

Prelietavce

Opäť klišeovité fotky s vtákmi, ktorých som už fotil takmer pred rokom, avšak keďže stále lietajú, môžem ich odfotiť aj druhýkrát. Plus bonusové labute z priehrady v Brne.

A inak... mám sa fajn, možno niečo napíšem.

Sivá labuť

Sú trochu neostré, stále sa hmýrili a keby použijem manuálne ostrenie, tak je z toho asi iba nejaká šmuha. Nemám to rád a vždy sa o pár mm seknem, čiže ostrosť je niekde v prdeli. 

Pár utorkových

Čo nové v Košiciach?

V podstate je tam všetko po starom. Mesto je rozkopané a romantický podnik stále obsadený. Avšak! Dá sa tam ísť štýlom prisadnúť si k niekomu, a keď ten niekto odíde tak príde sympatický týpek v tričku ACDC. 

A tak.

Nočné fotky dómu sv. Alžbetky. Chcel som dať tento článok do Fotošplouchnutí "Co jsem nikdy nevyfoil?" ale prišlo mi to... trápne. A mám už dááávno predstavu na niečo iné, čo som nikdy neodfotil. Snáď mi to vyjde ešte tento víkend. 

Oponický hrad

Tak sme sa jedného krásneho dňa vybrali na zrúcaninu Oponického hradu (keby niekto nevedel, smer  od Nitry na Topoľčany). Chvíľu sme síce blúdili, kým sme ho našli, pretože sme šli druhou cestou... nie príliš turistickou. Výstup to bol naozaj malý, mohol som slovo výstup dať do úvodzoviek. Iba jeden pár metrový prudší kopček a ináč prechádzka. 

Okrem neskutočného tepla a lietajúceho hmyzu ma nesralo už fakt nič. Hrad je príjemný a prívetivý, všade sú rebríky a dokonca aj nejaké to huličské doupě. 

Výhľad z hora

Čiernobiely svet po druhé

V sobotu sme opäť absolvovali menší výstup na Gýmeš (Gímeš po maďarsky). Okrem toho, že som mal šancu byť na skvelých fotografiách, ale pokazil to môj xicht (so šiltovkou vyzerám ako 5 ročné decko), som aj ja čosi odfotil.

Plus pridávam ešte pár fotiek z minulajšej prechádzky. 

Výhľad z hradu... tam je poklad!

Sobotňajšie kvítka

Tak čo sa zastrelím, keď pri opekačke rád fotím (a hlavne kvetiny, ktorých je teraz až priveľa)?

Všehochuť (výber z lesíka)

Iba v krátkosti: stále robím, chodím do školy a len tak medzi rečou občas aj cestujem... keď aj na blízky Východ.

Niečo podobné som už mal v článku z Demänovskej doliny (och, toto je autotematizácia? či ako sa to volá... keď popkultúra odkazuje na seba samú)

Dva

Kvítka

Die Blumen.
Aby nám neušlo, že existuje teplo a svetlo... takzvaná fotosyntéza.

Nasledujúcich šesť fotiek je z Račíc - z Čiech. 

Dobre, tieto prvé sú fotené vo vnútri... sú to kvetináčové kvety, ale to vôbec nevadí. Ďalej sa dostaneme k tým, ktoré rastú voľne vonku.